Zbadal som ho, ako si na invalidnom vozíku razí cestu areálom školy a pomaly sa posúva vpred. Čapicu nasadenú cez uši, nohy pokrčené, na rukách palčiaky, ktoré ho majú hriať počas namáhavej jazdy cez Michigan. Pred niekoľkými rokmi Dávid ochorel na roztrúsenú sklerózu. Najskôr choroba zasiahla chodidlá, neskôr členky a nakoniec celé nohy. Pri vyučovaní som pozoroval, ako mu postupne tuhnú ruky. Písanie mu robilo čoraz väčšie problémy a pri písomkách musel používať písací stroj.
„Ako sa ti darí, Dávid?“ zakričal som na neho, keď vychádzal zo školskej brány. „Pán je dobrý!“ odpovedal mi s úsmevom.
Raz mi doniesol citát od svojej obľúbenej spisovateľky Ellen G. Whiteovej: „Ten, kto je schopný prijímať bez toho, žeby vyzdvihol svoje zásluhy, kto vie, že nie je schopný ničím vyvážiť takú veľkú lásku, kto dokáže dať všetky pochybnosti a nevieru nabok a prichádza k Ježišovým nohám ako malé dieťa, môže zdarma čerpať všetky poklady nekonečnej lásky.“
„To je presne o mne,“ povedal Dávid. „Nemám nič, čo by som mohol Bohu dať – len sa na mňa pozri – a preto si nemôžem nič zaslúžiť. Viem však prijímať bez toho, žeby som vyzdvihoval svoje zásluhy. No, nie je to krásne?“
Počas celých dvoch rokov, v ktorých som bol Dávidovým učiteľom, som ho nepočul na niečo sa sťažovať. Roztrúsená skleróza pustošila jeho telo a zničila mu manželstvo, ale on nikdy nešomral: „Prečo práve ja?“ Vždy vravieval: „Pán je dobrý!“


Zdieľať: