Ťažké kvapky dažďa vytrvalo bubnovali na steny nášho stanu.

„To je ale počasie. Ani hrnček čaju si človek nemôže zohriať. Všetko je zvlhnuté!“

„Nešomri toľko! Buď rád, že sme aspoň v suchu,“ odpovedám Jozefovi.

Na morskom pobreží nás nečakane zastihlo obdobie dažďov. Boli sme práve na dlhej ceste okolo Tasmanského zálivu. Veľa dní už uplynulo od chvíle, keď sme sa s niekoľkými priateľmi lúčili v Port Darwine. Rozhodli sme sa ísť po pobreží, pretože sa nám nechcelo cestovať neschodnou džungľou. Každý z nás so sebou vliekol ťažký batoh.

Každý večer sme dobre zvažovali miesto na táborenie, pretože sme museli počítať s morským prílivom, príbojom aj búrkou. Neskúseným ľuďom sa často stalo, že im príliv zatopil stan. Preto sme vždy starostlivo skúmali, kam až morské vlny za prílivu alebo príboja vystúpia. Niekde bola hranica dosahu morských vĺn celkom zreteľná, niekde sme ju našli horko-ťažko. Pláže skrývali aj iné nebezpečenstvo – pohyblivý piesok, v celej Austrálii obávaný „quick sand“. Nedokážem si predstaviť strašnejší koniec ako uviaznuť v živom piesku.

Náš stan, podobný známemu áčku, nebol práve najpohodlnejší pre dvoch dlháňov, akými sme boli Jozef a ja. Neraz sa stalo, že sa niektorý z nás v noci zobudil s hlavou vystrčenou zo stanu.

„Myslím si, že by nezaškodilo odhrnúť trocha vchod do stanu.“

Jozef, aj keď nerád, rozhrnuje vchod. Do stanu v tej chvíli vniká chladný nočný vánok. Stále leje a v diaľke hučí more. Tma sa dá, ako sa hovorí, krájať.

„Ty, čo to je?“ Jozef si chce rýchlo kľaknúť, ale zabúda pritom, že stan je nízky. Takmer ho nadvihol.

„Čo robíš? Chceš roztrhať stan?“ Aj ja už vidím to, čo Jozef. Na mori sa objavilo svetlo!

„Zelené vľavo, teraz červené – to je pravý bok! To biele je stožiar! Tá loď pláva priamo proti brehu. Na skaly!“

Podľa vzdialenosti jednotlivých svetiel odhadujeme veľkosť lode. Je to pravdepodobne nejaká súkromná jachta a bezstarostne pláva – do brehu!

„Človeče, rozbijú sa na kusy a nikto sa nezachráni! Veď sme to videli cez deň. Všade samý žralok!“

„Musíme im dať nejaké znamenie, aby zmenili smer plavby. Oheň!“

„Nemožné! Zápalky sú vlhké, ale napriek tomu – skúsim to!“

O sekundu už kľačíme v stane a snažíme sa zapáliť niektorú z našich zápaliek. Márne! V tme nahmatám svoj batoh, kde mám ďalšiu zásobu zápaliek. Aj tie sú vlhké!

Kým Jozef od bezmocnosti nadáva, zúfalo rozmýšľam. Ako urobiť oheň? Len svetlo môže zachrániť tých nešťastníkov pred istou záhubou. Minúty letia a svetlá na mori sa stále približujú. Snažím sa odhadnúť vzdialenosť lode od brehu. Možno už len dva kilometre delia loď od istej smrti!

„Jozef! Už to mám! Nájdi lekárničku! Je tam fľaštička s éterom. A rýchlo tvoju whisky! Je to silný alkohol, ktorý má 80 percent čistého liehu!“

Vyťahujem z batohu nejakú látku, asi je to košeľa a skrývam ju pod kabát, ktorý som si chvatne obliekol.

„Máš obe fľaše?“

„Mám!“

„Tak poď za mnou!“

Bežíme tmou.

„Kam letíš? Čo chceš urobiť?“ kričí Jozef. Neodpovedám, niet času niečo vysvetľovať. Konečne zazriem v tme obrysy balvanu, ktorý som si vo dne všimol na pláži. Vietor je priaznivý! Fúka smerom k moru a miesto za balvanom – obrátené proti vodnej hladine – je dosť chránené pred dažďom. Nakláňam sa a vyťahujem zo záňadria košeľu.

„Daj sem whisky!“

Otváram fľašu a vylievam jej obsah na košeľu.

„Teraz éter!“

Opatrne vylievam tekutinu na to isté miesto, potom rýchlo vyťahujem z vrecka kabáta revolver, prikladám hlaveň k miestu poliatemu éterom a liehom a – stlačím spúšť. Nič. Znovu stlačím spúšť zbrane dvakrát rýchlo za sebou. Z látky vyšľahne ohnivý jazyk. Liehom nasiaknutá košeľa tvorí knôt. Vzápätí šľahá do výšky vysoký plameň.

„Hurá! Hurá! Toto kúzlo sa ti podarilo!“ huláka rozjarene Jozef.

„Podarilo, ale mám o jednu košeľu menej. Len aby si to všimli!“

Stojíme jasne ožiarení plameňom a dívame sa smerom k moru. Ani nie o pol minúty svieti z mora len červené bočné svetlo. Loď uvidela oheň i breh a zmenila smer! Naše ohnivé znamenie v daždi rýchlo dohorelo. Vôkol nás je opäť hlboká noc. Svetlá na mori sa vzďaľujú…

„No, prečo tu vlastne čučíme? Som do nitky mokrý a ráno o piatej musíme vstávať!“ preruší ticho Jozef.

Ležíme skrčení v stane…

„S tým éterom to bol dobrý nápad,“ poznamenal Jozef. Neodpovedám. Rozmýšľam, prečo prišli dvaja austrálski tuláci práve sem – stovky kilometrov ďaleko od ľudských príbytkov. Asi mali zachrániť svojich blížnych…


Zdieľať: