Zákon sebazapieravej lásky je zákonom života pre zem i nebesá.
Otcova láska
Cez veľkú rieku viedol most, ktorým prechádzali vlaky. Keďže po rieke plávali i veľké lode, most sa musel zdvíhať. Na brehu, blízko mosta, stála búdka, v ktorej sedával výhybkár. Tento človek sa staral o to, aby vlaky po moste i lode po rieke prechádzali bezpečne. Raz večer čakal na posledný vlak. V šere podvečera už videl v diaľke svetlá blížiaceho sa vlaku. Chvíľu čakal, kým vlak príde do predpísanej vzdialenosti, aby most spustil. Keď prehodil výhybku a vlak pustil na most, s hrôzou zistil, že zariadenie, ktoré zaisťovalo spojenie mosta po spustení, nefunguje. Keď spojenie mosta nebude upevnené, môže sa most rozkolísať, vlak sa vykoľají a zrúti sa do rieky. Bol to vlak, ktorý bol zväčša plný cestujúcich. Utekal preto cez most na druhú stranu, kde bola páka, ktorou mohol most zaistiť ručne. Keď bude vlak prechádzať, musí ju veľmi silno držať. Už počul zvuk vlaku, preto sa na páku takmer zavesil celou váhou svojho tela. Od jeho sily teraz závisel život mnohých.
Zrazu z druhej strany mosta, tam kde stála jeho búdka, začul detský hlások. Krv mu stuhla v žilách.
„Ocko, kde si?“ Jeho malý štvorročný chlapček sa vybral na druhú stranu mosta za ním. V prvej chvíli chcel vykríknuť: „Bež! Rýchlo bež!“ No vlak už bol veľmi blízko. Malé nôžky by nestačili prebehnúť na druhú stranu včas. Tento muž takmer pustil páku a rozbehol sa za svojím synom, aby ho odniesol do bezpečia. V poslednej chvíli si však uvedomil, že páku pustiť nemôže. Buď zahynú ľudia vo vlaku, alebo jeho syn.
Chvíľu sa rozhodoval.
Vlak sa rútil rýchlo a bezpečne prehrmel po zaistenom moste. Nikto v ňom si nevšimol, ako vlak nemilosrdne odhodil do rieky malé dolámané telíčko chlapca. Nikto nezbadal plačúceho muža, ktorý ešte dlho po tom, čo vlak odišiel, pevne držal zaisťovaciu páku. Nevideli ho, ako ide domov oveľa pomalšie než kedykoľvek predtým, aby povedal svojej manželke, že ich malý chlapec zahynul.
Kedy si poslednýkrát poďakoval Bohu za obeť jeho Syna?