Malé dievčatko píše príbeh o svojom ockovi:

„Jedno ráno môj ocko nevstal a nešiel do práce. Odviezli ho do nemocnice, kde na druhý deň zomrel. Predtým som nerozmýšľala o tom, čo pre mňa ocko znamená. Bol len niekým, kto každé ráno odišiel a poobede sa vrátil. Zdalo sa mi, že večer je rád, že nás môže vidieť. Keď sa nikomu inému nepodarilo otvoriť kompót, tak to bol ocko, kto ho vždy otvoril. Bol jediný v našom dome, kto sa nebál ísť sám potme do pivnice.

Keď sa holil, väčšinou sa trochu porezal, ale nikto ho na to boľavé miesto nepobozkal a nikoho to ani veľmi netrápilo. Bolo samozrejmé, že keď pršalo, ocko šiel po auto a zastavil nám rovno pred dverami, aby sme nezmokli. Keď bol niekto chorý, vždy šiel do lekárne po lieky. Ocko nás veľmi rád fotil. Máme doma veľa fotografií, ale on nie je ani na jednej z nich.

Keď som sa doma hrala s bábikami, bábika-mama mala vždy veľa práce. Nikdy som však nevedela, čo robiť s bábikou-ockom. Preto som za ňu povedala: „Mám teraz veľa povinností,“ a hodila som ho pod posteľ.

Pohrebná slávnosť bola v našej obývačke. Prišlo veľa ľudí a doniesli nám mnoho dobrôt a sladkostí. Nikdy predtým sme nemali takú veľkú návštevu. Odišla som do svojej izby a snažila sa nahmatať bábiku-ocka pod posteľou. Keď som ju našla, oprášila som ju a dala na svoju posteľ. Nemyslela som si, že keď zomrie, bude nám všetkým tak smutno a ťažko.“


Zdieľať: