„Ahoj, Klára! Vyzeráš, akoby si mala parochňu!“ usmial sa Adrián.

Keď sme spolu kráčali školskou chodbou smerom k telocvični, trhlo ma pri slove „parochňa“. Podvedome som sa dotkla svojich vlasov, ktoré boli čierne ako uhoľ.

„To nie je parochňa,“ bránila som sa. „Zafarbila som si ich.“

Adrián vypleštil svoje čierne oči. „Čo? Ty máš teda rozum. Také krásne vlasy. Prečo si si ich prefarbila?“

Medzitým mi otvoril dvere do telocvične, aby som mohla vstúpiť dnu prvá.

„Adrián! Postreh!“ zakričal z kúta basketbalového ihriska Slavo. Lopta sa odrazila od steny a Adrián ju pohotovo chytil.

„Veď práve to. Vtedy som asi nerozmýšľala,“ povedala som ticho. Rozhliadla som sa po ostatných spolužiakoch, ktorí čakali na zvonenie. „Možno si to nikto nevšimne,“ poznamenala som.

„O tom len snívaj, Klára.“ Adrián hodil loptu a utekal na ihrisko k ostatným chlapcom.

Vzdychla som si. Chcela som len to, aby moje prirodzene hnedé vlasy boli opäť pekné. Cez leto mi od slnka vybledli, preto som si myslela, že si ich zafarbím na pôvodný odtieň. No dopadlo to tak, ako som si to nepredstavovala.

Pri dievčenských sprchách som uvidela Janku, svoju najlepšiu kamáratku.

„Janka!“ zakričala som.

Janka sa otočila a vyvalila na mňa oči. „Ó, nie!“ vykríkla. „Čo sa stalo?“ siahla na svoje vlasy a potom sa dotkla mojich.

Vedela som, čo si myslí. „Nie, to nie je parochňa. Skôr, než včera večer prišla mama domov, zafarbila som si ich.“

Janka mala rada dobrodružstvo, no tentoraz si zhlboka vzdychla a potriasla hlavou. So závisťou som sa dívala na jej krásne blond vlasy a chcela som sa prebudiť z tej nočnej mory a mať opäť svoje vlasy.

„Ako sa ti to stalo?“ pozerala sa Janka striedavo na mňa a na moje vlasy. „Chcela si to takto?“

„Pravdaže nie,“ odsekla som.

„Poď, Klára. Ako sa to stalo?“ objala ma a šli sme spolu k lavičkám. Začala som jej rozprávať, čo sa dialo u nás včera večer.

V obchode ma upútal výrobok, ktorý sľuboval „zlatohnedý nádych“. A tak som si jeden kúpila. „Bude to perfektné,“ myslela som si.

Doma som sa hneď zavrela do kúpeľne a začala si to dávať na vlasy. Chcela som, aby mi nezostal ani jeden vyblednutý vlas. Tak som vlasy natierala dôkladne. Už som sa nevedela dočkať výsledku. Po chvíli som sa pozrela do zrkadla. Ten pohľad mi takmer vyrazil dych. Vlasy boli celkom čierne. Čierne ako polnoc – až na konce, ktoré mali zelenočiernu farbu.

Potom som začula mamin hlas: „Hej, kde ste všetci?“ Prehltla som a šla za mamou do obývačky. Pozrela sa na mňa a povedala s neskrývaným sklamaním v hlase: „Dievča moje!“

Vtom zazvonilo a my sme sa vracali do triedy. Všetci sa pozerali na moje vlasy. Vedela som, že každé slovo, ktoré nepočujem, je o mne a mojich strašných vlasoch. Tri dlhé mesiace som chodila do školy s touto „parochňou“. Zúfalo som chcela mať svoje vyblednuté hnedé vlasy, ale… Tri dlhé mesiace som niesla následky svojho nerozmysleného činu.


Zdieľať: