Detstvo prežila moja mama v Nigérii. Často spomína, že tam bolo veľa pavúkov – aj v ich dome. Mali tam prirodzeného nepriateľa – jašterice, ktoré ich s obľubou požierali.

Raz sa však stalo, že sa v jej izbe objavil neobyčajne veľký pavúk. Zbadala ho, ako lezie hore stenou. Rýchlo utekala po mucholapku. Keď už bola pripravená udrieť po ňom, vošiel dnu otec a zvolal: „Nie, nerob to!“

Ale ona tváriac sa, že ho nepočuje, rýchlo udrela po pavúkovi. O niekoľko minút nechcela veriť vlastným očiam – z kašovitej hmoty, ktorá zostala po zabitom pavúkovi, sa začali po celej spálni rozliezať stovky drobných pavúčikov.

„Už vieš, prečo som ti povedal, aby si to nerobila?“ vysvetľoval jej otec. „Mali sme ho chytiť a vyniesť von.“

Mama vtedy obiehala okolo stien a zabíjala drobné pavúčie mláďatá. Bolo ich však príliš veľa. Keby bola poslúchla svojho otca, bola by urobila oveľa lepšie. Otec nemal čas, aby jej vysvetlil, prečo to nemá urobiť. Mala mu jednoducho dôverovať.

„Prosím, odpusť mi,“ prosila.

Otec jej pravdaže odpustil, no toto odpustenie pavúkov neodstránilo. Zostalo ich tam stále veľa a trvalo niekoľko mesiacov, kým sa jej podarilo zbaviť sa ich.

Aj nám niekedy nebeský Otec radí urobiť niečo, čo celkom dobre nechápeme – a nie vždy nám stihne vysvetliť, prečo to máme alebo nemáme urobiť. Ak sa však spoľahneme na neho, presvedčíme sa, že nám chce vždy len to najlepšie.


Zdieľať: