Pred nejakým časom som si prečítal so záujmom svedectvo Johna Trestraka. To meno vám azda veľa nepovie. John Trestrake bol kapitánom na palube lietadla TWA letu 847. Vzdušní piráti uniesli lietadlo so 145 cestujúcimi najprv do Bejrútu, potom do Alžírska a znovu do hlavného mesta Libanonu. Zlý sen trval sedemnásť dní.
Určite ste už zabudli na fotografiu, ktorú uverejnili vo väčšine novín. Bolo na nej vidno hlavu palubného veliteľa v okne riadiacej kabíny. Mierili mu na sluchu pištoľou. Za ním ste si mohli všimnúť inú tvár. Patrila teroristovi, ktorý sa fanaticky a zúrivo vyhrážal a bol pripravený k paľbe.
Tvár pilota zostala takmer pokojná, usmievavá, dôveryhodná. Jeho správanie dojalo celý svet.
Kládli mu otázky. Ako mohol zachovať taký pokoj? Nemal čo stratiť? John Trestrake stratil už dve deti a prvú ženu. Po rokoch smútku napokon našiel opäť šťastie. Mal teda o čo prísť. Nebol nehmotnou bytosťou, nadčlovekom.
Keď teroristi zabili jedného cestujúceho, cítil, že sa ho zmocňuje strach. Začal sa modliť zo všetkých síl. Povedal si: Ak skutočne verím v Boha, tak musím v neho veriť úplne. Ak Ježiš chce, aby som žil, vzdušní piráti nestlačia spúšť a nehodia granát. Znova sa upokojil.
Obdivoval sa tohto muža, ale nevedel som, že palubný kapitán aj jeho spolupilot čítajú Bibliu a modlia sa. O rok neskôr sa ho pýtali, akú spomienku si na túto udalosť uchoval. Odpovedal: „Neustále si spomínam na Ježišovi prítomnosť. Uchránil ma pred strachom. Posilnil ma. Dodal mi nádej. Dal mi slobodu, hoci som bol zajatcom. A od tej chvíle viem, že je každý deň so mnou.“
Odkiaľ čerpal toľkú dôveru? Zo svojho vzťahu s Bohom.


Zdieľať: