Keď som v to štvrtkové ráno odchádzala do školy, zbehla som ešte dolu schodmi, aby som sa rozlúčila s ockom. Keď otec počul, ako moja sedemročná sestra už odišla a ani mu nepovedala ahoj, požiadal ma, aby som ju zavolala späť. Tánička sa pomaly vrátila k otcovi. Slza sa mu skotúľala po líci, keď na ňu s bolesťou pozeral. Vedela som, že myslí na to, aké je asi ťažké pre dieťa vidieť ho s rakovinou v takých bolestiach. Potom sme ho objali, dali mu pusu a povedali: „Ahoj, ocko! Máme ťa radi. Uvidíme sa, keď sa vrátime zo školy.“

Keď nám v to ráno povedal „ahoj“, spomínam si, že v jeho očiach bolo niečo, čo prezrádzalo, akoby sa lúčil navždy. Usmial sa však a povedal: „Aj ja vás mám rád!“

Keď som poobede vychádzala zo školy, zazrela som sanitku. Nevenovala som jej pozornosť, kým nespustila sirénu. Išla dolu našou ulicou. „Otec!“ zvolala som. Rýchlo som utekala po sestru a bežali sme k telefónu. Vytočila som číslo, aby som sa dozvedela, čo sa deje. Zdvihol bratranec. „Práve nakladajú vášho otca do sanitky!“ Oznámil.

Utekala som rýchlo von a v náručí zvierala svoju sestru Táňu. Pribehli aj kamaráti. Potom sme počuli opäť sirénu sanitky a videli, že sa rúti ako pretekárske auto.

Keď sa mama s babičkou vrátili z nemocnice, pozerala som, kde je ocko, ale nebol s nimi. „Tánička, Danka“ volala mama, „poďte sem ku mne!“ Videla som smútok v maminých očiach, keď začala rozprávať, ako nás mal ocko rád, ako sa o nás staral a ako chcel vždy pre nás len to najlepšie.

Vtedy som si všimla, že hovorí v minulom čase. Jediné, čo ocko ľutoval, bolo, že už nebude pri tom, keď bude Tánička maturovať. Potom sa odmlčala a z očí jej vyhŕklo niekoľko sĺz. Potom pokračovala: „Bol to milujúci ocko, výborný manžel a skutočný Boží muž. Ak budeme správne žiť, opäť ho uvidíme, keď sa Ježiš vráti.“

Videla som však, že Táňa stále nechápe, čo mama hovorí.

„Mami, povedz jej to!“ zvolala som. Na jej tvári sa zjavil smútok a po lícach jej stekali slzy.

V tej chvíli som sa cítila, ako by mi niekto vytrhol srdce z hrude a skákalo po ňom celé stádo slonov. Obrátila som sa k sestre a zvolala som: „Je mŕtvy, Táňa, počuješ? Ocko zomrel!“

Bolo mi strašne, keď som si uvedomila, ako som svojej sestre klamala. Počas celej ockovej nemoci sme jej hovorili: „Ocko nikam nepôjde, bude tu stále s tebou, až kým ti nebudú pripínať maturitnú stužku. Aj keby ťa všetci kamaráti opustili, on bude s tebou!“ Ale to vôbec nebola pravda. Teraz ho už niet.

Nikdy ma nenapadlo, že by sa také niečo mohlo stať mne alebo našej rodine. Bolesť a žiaľ cítim dodnes, aj keď už neplačem.

Jedno však viem. Môj ocko bol Boží muž. Biblia hovorí, že keď sa Kristus vráti, tí, čo zomreli vo viere, vstanú z hrobu, aby sa s ním stretli.

Veľmi túžim byť v Božom kráľovstve, aby som sa mohla opäť stretnúť so svojím ockom. Potom sa presvedčím, že moje posledné „ahoj“ môjmu ockovi bolo skutočne len ako „dobrú noc“.


Zdieľať: