Predstavte si, že by ste pracovali v spoločnosti, ktorej riaditeľ musel odcestovať a nejaký čas stráviť za hranicami. Svojim dôveryhodným zamestnancom dáva posledné pokyny: „Pozrite, odchádzam. Kým budem preč, chcem, aby ste sa dobre starali o obchod. Budem vám pravidelne písať. V každom liste vám dám podrobné inštrukcie o tom, čo máte robiť, kým sa nevrátim.“ Samozrejme, všetci s tým súhlasili.

Riaditeľ odcestoval a niekoľko rokov bol preč. Stadiaľ im pravidelne písal. V každom liste sa vyjadril o svojich potrebách, ale aj o ich povinnostiach. Potom sa vrátil. Ešte len prišiel ku vchodovým dverám svojej spoločnosti a hneď mu bolo jasné, že všade vládne neporiadok – v kvetinových záhonoch prekvitala burina, okná boli porozbíjané, z niekoľkých kancelárií sa ozývala silná hudba. Spoločnosť už dávno nebola zisková, ale utrpela veľké straty.

Bez váhania zvolal všetkých do vstupnej haly a so zamračeným pohľadom sa ich spýtal: „Čo sa stalo? Nedostali ste moje listy?“

„Ach, áno, dostali sme ich. Všetky vaše listy sme dostali. Dali sme si ich zviazať do knihy. Niektorí z nás sa ich dokonca naučili naspamäť. Vlastne jeden deň v týždni sme venovali tomu, aby sme ich študovali. Veď viete, sú naozaj dôležité.“

Myslím, že riaditeľ by sa ich potom spýtal: „Čo ste teda urobili s inštrukciami, ktoré som vám dal?“

Zamestnanci by odpovedali: „Urobili? Nuž, nič. Ale všetky sme si prečítali.“


Zdieľať: