S manželkou Katkou sme sa raz rozhodli prežiť zvláštnu dovolenku na jednom rajskom ostrove, ktorý ponúkal nádherné biele pláže a športové potápanie.

Nevidel som v tom problém, že sme sa nikdy predtým nepotápali ani neabsolvovali nijaký potápačský kurz. Zhodli sme sa na tom, že to predsa nemôže byť až také zložité dať si na chrbát kyslíkovú bombu a ponoriť sa do vody.

Keď sme boli v hĺbke asi 7,5 metra, zrazu ma napadlo: Čo ak mi tento dýchací prístroj prestane dodávať vzduch? To bude môj koniec. Katastrofa!

Uháňal som na povrch ako akrobat v cirkuse, ktorého vystrelia z kanóna. Keď inštruktor vyplával za mnou, spýtal sa ma: „Čo to robíte, človeče?“

„Ja, hm, uvedomil som si, čo by sa stalo, keby zlyhal môj dýchací prístroj!“

„Nemôžete si len tak jednoducho odísť od skupiny, kedy si zmyslíte!“ kričal. „Choďte si sadnúť na breh. My sa vrátime asi o hodinu.“

Plával som pomaly k brehu. Cítil som sa ako olympijský atlét, ktorý si zlomil nohu. Doterigal som sa pomaly na pláž a nadával si: Prečo som nezostal pod vodou? Teraz tu musím čakať, kým sa Katka vráti. Som taký smoliar. To je poriadny trapas! Zaplatil som 100 dolárov, aby som sa ponáral a pozoroval morský život, a nie aby som sedel na pláži!

Sedel som tam, mračil sa a šomral si popod nos. Zrazu sa predo mnou objavila Katka!

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa jej, keď sa utierala.

„Nechcela som, aby si tu bol sám, preto som sa rozhodla, že prídem za tebou,“ povedala.

„Tebe sa nepáčilo potápanie?“

„Bolo to nádherné, ale radšej tu budem s tebou!“

Nuž, taká je láska – láska, ktorá nehľadá svoj vlastný prospech.


Zdieľať: