Keď som bola malá, veľmi rada som sa v manzardke u starej mamy prehrabávala v jej starých kufroch a skriniach. Niekedy mi stará mama dovolila hrať sa so starými hračkami, ktoré som si našla, alebo si vyskúšať jej staré klobúky, topánky a šaty. Niekedy som tam našla aj staré, trochu čudne vyzerajúce knihy. Z toho som sa tešila najviac. Keď som mala čas, schúlila som sa do kútika a čítala si. Keď bola kniha zaujímavá, vydržala som pri nej aj celé hodiny. V manzardke starej mamy som nikdy nenašla Bibliu. Všetky Biblie mala totiž dobre odložené.

Nedávno som však počula o malom chlapcovi, ktorý doma prehrabával rôzne skryté miesta a zákutia. Na tmavej chodbe, celkom hore na poličke s gramofónovými platňami, našiel v koži zaviazanú Bibliu. Bola na nej taká vrstva prachu, že keď chcel prečítať nápis, musel prach zotrieť, aby rozoznal písmená.

Malý chlapec vzal Bibliu a šiel za svojou mamou:

„Mami, čo je to za kniha?“ spýtal sa.

Matku táto otázka trocha zaskočila. „Ach, to je kniha Pánova,“ odpovedala.

Malý chlapec sa poškrabal za uchom a povedal: „Asi by sme mu ju mali vrátiť. Možno ju potrebuje, a my ju aj tak nepoužívame.“

Dúfam, že moja Biblia takto neskončí. A čo tvoja?


Zdieľať: