Deväťročná Barborka prežívala doma ťažké chvíle. Samozrejme, neostalo to bez následkov. Barborka bola stále ustráchaná, bojazlivá a veľmi plachá. Jej triedu asi mesiac učila moja priateľka. Po celý čas Barborka nepovedala jediné slovo. Nikdy sa neozvala. Kým ostatné deti vykrikovali a vyskakovali zo stoličiek, ona sedela. Kým ostatní spievali, ona mlčala a neotvorila ani ústa. Kým sa smiali a chichotali, ona bola ticho.

Vždy prišla. Vždy počúvala. Vždy zostala ticho.

Až jedného dňa moja priateľka rozprávala deťom o nebi. Rozprávala im o očiach, v ktorých sa už nikdy nezalesknú slzy. Rozprávala im o živote, ktorý sa už nikdy neskončí smrťou.

Barborku jej rozprávanie veľmi zaujalo. Nespustila z nej oči. Počúvala ju s otvorenými ústami. Potom zdvihla ruku a povedala: „Pani učiteľka, môžem?“

Učiteľka zostala úplne prekvapená. Barborka sa doteraz nikdy nič nespýtala. „Pravdaže môžeš,“ povedala jej.

„Je nebo aj pre také dievčatá ako som ja?“

To bola tá najdôležitejšia otázka, akú mohla Barborka dať. Áno, nebo je aj pre deti, ktoré sú smutné, osamelé alebo ustráchané. Pán Ježiš nám ho pripravuje práve preto, aby sme všetci mohli byť radostní a šťastní.


Zdieľať: