Na rušnej železničnej stanici vystúpil z vlaku chlapec. Zamieril priamo k telefónnej búdke. Pretože bolo veľmi teplo, nechal dvere otvorené a náhlivo vytáčal číslo. Zvonku prenikal hluk preplneného nástupiska.

Po chvíli sa na druhej strane ozval známy otcov hlas. Začal sa rozhovor. „Hovor hlasnejšie!“ kričal chlapec do slúchadla. „Skoro nič nepočujem!“

„Skús zavrieť dvere na telefónnej búdke a budeš ma počuť dobre,“ znela odpoveď.

A naozaj. Len čo zavrel dvere, počul celkom dobre.

S nami je to podobne. Aj my sa chceme rozprávať so svojím nebeským Otcom. Aby sme však mohli počuť jeho hlas, musíme zavrieť dvere vonkajšieho sveta. Keď nás nebude rušiť hluk okolia, určite budeme dobre počuť hlas nášho nebeského Otecka.


Zdieľať: