„Veé, veéé, veeéé!“

Nasilu som otvorila oči, keď ma ten známy plač zobudil z pokojného spánku.

„Ach, nie!“ zahundrala som. „Čo len môže teraz chcieť? Veď nedávno jedlo, odgrglo si, dokonca som ho i prebalila.“

Nahmatala som balík s pamperskami, našla fľašu a strčila ju Miškovi do úst. Zasa bol hladný!

Bez toho, aby som zasvietila, uvidela som na budíku čísla 2:56. Och, som taká unavená! Hneď som opäť zaspala.

O chvíľu ma už budilo prenikavé pípanie budíka, ktorý ukazoval 6:10. Bolo načase vstať a pripraviť sa do školy. Pravdaže, kým som Miša nakŕmila, kým sa mu odgrglo a kým som ho prebalila, už som mala meškanie pol hodiny.

To všetko sa, samozrejme, stalo mne. No musím vám niečo vysvetliť. Mišo nebol skutočné dieťa – ale umelé.

Ako študenti strednej školy sme boli poctení tým, že každý z nás dostal možnosť 48 hodín sa starať o tamagoči – umelé dieťa. Tento milý malý batôžtek radosti sa správal presne ako skutočné dieťa – plakal v tej najnevhodnejšej chvíli, každú chvíľu chcel jesť, musel si odgrgnúť, lebo ináč sa dusil; bolo ho treba dokonca prebaľovať. Okrem toho, museli ste byť k nemu milí a láskaví.

Takže už viete, že ja nie som skutočný rodič. No počas tých dvoch dní s Mišom som neraz premýšľala, ako sa rodičia dokážu prinútiť starať o malé deti, ktoré sa im za to ničím neodplatia.

Aby naplnili ich potreby, obetujú všetko – svoj spánok, voľný čas i zaužívané zvyky. To je obeť!

Potom som začala myslieť na iného rodiča – Rodiča, ktorý pre svoje deti urobil oveľa viac ako len to, že im strčil fľašu do úst. Za toľko fňukajúcich a nespokojných detí dal svoj život! Niektoré z nich si jeho obeť zrejme ani neuvedomujú.

Tak vyzerá skutočná láska!


Zdieľať: