Jedného horúceho augustového rána som pozoroval, ako otec ťažkým krokom vchádza do kuchyne. Dva mesiace nepršalo. Pôda bola úplne vyprahnutá a sad vyzeral biedne. Otec trávil v sade veľa času. Tam sa rozprával s Bohom o mnohých veciach. Mnohé rozhodnutia urobil práve po rozhovore s Bohom v sade.

Otec, inokedy vzpriamený, bol trocha prihrbený a jeho dobrácka tvár bola poznačená zlou predtuchou. Sadol si na stoličku a tvár ukryl do dlaní. Pristúpil som k nemu a objal ho okolo ramien. Namiesto odpovede ma objal okolo pása. Keď sa na mňa pozrel, v jeho očiach som uvidel slzy. Vážnym tónom mi začal hovoriť o tom, čo ho trápi, pretože cítil, že tak sa mu uľaví.

„Krava je veľmi smädná. Nedáva už žiadne mlieko. Dve vedrá vody sme rozdelili medzi štyritisíc sliepok. Kurčatá už nevydržia ani deň. Ani jedna sliepka neváži toľko, aby sme ju mohli tento týždeň na trhu predať.“ Otcov hlas prerušila mama, ktorá vošla do kuchyne. „Čo mám robiť?“ zvolala nervózne. „Už tri dni som neumyla jediný kus riadu. Musíme otvoriť nejaké konzervy, pretože nemám v čom uvariť zeleninu.“

Všetci sme si veľmi dobre uvedomovali túto strašnú pravdu. Zdalo sa, akoby každé mamino slovo otca ešte viac pritlačilo k zemi. Hroziace nebezpečenstvo pôsobilo tak nemilosrdne a ťaživo, ako páľava horúceho slnka. Mama nemala v úmysle ešte viac nás trápiť, ale keď hovorila, jej slová akoby nás oberali o poslednú vnútornú silu.

Studňa bolo už skoro týždeň bez kvapky vody. Vodovod, ktorý bol asi 100 metrov od domu, bol plný bahna. Nenávidel som toto obdobie sucha. Mal som len 11 rokov a slnečné letné odpoludnia sme väčšinou trávili kúpaním pri vodnej nádrži. Ale teraz je to už týždeň, čo sme zo studne vytiahli posledné vedro vody, aby sme napojili kravu. Namiesto toho, aby som sa poobede ponoril do chladnej vody, bol som rád, keď som si mohol touto vzácnou tekutinou trocha zvlhčiť pery.

Opretý o stôl som cez vysušené návršie hľadel na nebo a rozmýšľal, kedy sa konečne objaví vytúžený mráčik. Všimol som si, že otec sa vracia zo sadu. Na tomto stretnutí v sade bolo niečo, čo jeho skrúšené srdce potešilo a naplnilo ho novými rozhodnutiami a novou nádejou. Keď vošiel dnu, zakričal: „Choď a zavolaj chlapcov!“

Vyšiel som von. Zmocnila sa ma túžba rozbehnúť sa do sadu. Chcel som vedieť, kam otec chodieva a zistiť, čo mu dáva novú silu a novú nádej, ktorá sa zračila v jeho tvári. Je v tom sade niečo, čo aj zo mňa urobí takého dobrého človeka, ako je môj otec?

Spomenul som si však na jeho príkaz a rozbehol sa ku skladu. Zavolal som na Edwina a Andreja. Celá rodina sa stretla v obývačke. Všetci sedeli ticho, keď otec začal: „Všetci viete, že naša farma potrebuje vodu. Neviem, kam by som mal zájsť, aby som ju priviezol. Nikto v okolí jej nemá navyše. Boh nám sľúbil, že v čase núdze sa o nás postará, ak mu budeme dôverovať. Nepoznám dôvod, prečo by sme sa naňho nemohli obrátiť a poprosiť ho, aby pri nás toto zasľúbenie naplnil. Pomodlime sa spolu ako rodina. Artur, ty sa pomodlíš prvý, potom Hans a potom ostatní. Ja sa pomodlím nakoniec.“

Sedem úprimných modlitieb stúpalo k nebesiam. Keď sme vyslovili posledné ´amen´, Hans, Artur a ja sme sa rozbehli do kuchyne. Mysleli sme na to isté. Všetci sme sa tlačili k vodovodnému kohútiku, pretože každý chcel otočiť kohútikom prvý. Náhle vystrekol prúd čistej vody. Rýchlo sme pod kohútik postavili veľký hrniec. Edwin a Andrej utekali k nádrži na vodu, aby zistili, koľko vody nám Boh poslal. Ale keď sa vrátili, povedali, že tam okrem blata nič nie je. Zrazu prestala tiecť aj voda. Opäť sa nás zmocnila skľúčenosť. Zabudli sme na tri plné vedrá vody, ktoré sme získali z prázdnej studne.

Vtom sa ozval otcov hlas: „Pol vedra vody zaneste krave, druhú polku nechajte v kuchyni, naplňte napájadlá pre kurčatá a zvyšok dajte sliepkam. Najprv nech každý vypije jeden pohár vody.“

Akosi ma trápilo to, že náš Boh je taký skúpy. Určite nám mohol dať viac než tri vedrá. Nebola by preňho maličkosť poslať nám 10 vedier vody, keď poslal tri?

Volanie na obed prerušilo moje myšlienky. Keď som prišiel k vodovodu, aby som si umyl ruky, pokropil ma nový prúd vody. Rodina vbehla dnu, aby sa stala svedkom opakovaného zázraku. Naplnili sme jedno vedro a keď sme začali plniť druhé, opäť sa objavilo blato. Andrej sa ponáhľal von, aby nalial vodu smädným sliepkam. Nechá nás Boh napospas suchu? Potrebujeme viac vody! Jeden a pol vedra nám nestačí! Po obede som sa so svojím problémom zveril otcovi. Vždy sa snažil pochopiť, prečo Boh robí to či ono. Bol som presvedčený, že mi to vysvetlí. Šli sme spolu do sadu. Pýtal som sa otca, prečo nám milý Boh neposlal viac vody.

Otec pozrel hore, odtrhol jedno jablko a podal mi ho. „Koľko vody potrebuje toto jablko?“ spýtal sa ma.

„Toľko, aby…“ začal som, no zarazil som sa, pretože som nepoznal odpoveď.

„Toľko, aby mohlo rásť a dozrieť,“ odpovedal za mňa otec. „V priebehu roka je to niekoľko litrov, ale dnes potrebuje len pár kvapiek, aby sa udržalo pri živote. Viac by bolo plytvaním.“

Po chvíľke pokračoval: „Dve vedrá vody určite nie je toľko, koľko by sme chceli, ale v ťažkých dňoch vystačia na to, aby nás udržali pri živote. Je to viac vody než majú naši susedia. A okrem toho, keby nám poslal veľké množstvo, boli by sme v pokušení plytvať ňou. Musíme sa naučiť vážiť si každú kvapku. Boh vie o našej tiesni; pozná, aké následky má nedostatok vody. Jeho požehnanie nás bude zásobovať a pomôže nám prežiť ťažké dni,“ uistil ma otec.

Z otcových slov som pochopil veľkú pravdu. „To znamená, že Boh nikdy nenaplní studňu doplna, však ocko? Vždy nám pošle práve toľko, aby sme mali všetci trochu,“ povedal som.

„Áno, syn môj. My však nesmieme zabudnúť mu za tú trochu, ktorú nám dáva, poďakovať. A hneď to aj urobíme.“

V ten deň som sa v otcovom sade naučil, že Božie zasľúbenia sú spoľahlivé. Zo sadu som sa vracal s jednou rukou pevne zovretou v otcovej dlani. V druhej som držal malé jablko. Aj ja som sa teraz vracal s novou odvahou a s pevným rozhodnutím dôverovať Bohu za každých okolností.


Zdieľať: