Po pekelnej noci, keď granáty a bomby usmrcovali nielen nepriateľov, ale aj priateľov, začal svitať nový deň. Prvé lúče vychádzajúceho slnka sa dotkli zničených domov mestečka Jepipan. Nepriateľ sa stiahol smerom na východ. Bolo treba prezrieť okolie, či niekde nezostali ranení. Touto úlohou bol poverený poddôstojník Hartmann so svojím družstvom.

Z krovia náhle začuli tiché stonanie. Čo to bolo? Poddôstojník si odistil pištoľ a spolu s ďalšími dvoma mužmi sa pomaly blížili ku kroviu. „Kamaráti! Kamaráti!“ zazneli slová z úst skrivených od bolesti. Všetci sa zľakli, pretože sa o raneného takmer potkli.

„Človeče,“ zvolal slobodník, „to je predsa Rus. Vpáľte mu guľku do hlavy!“

„Nie! Nikto tu strieľať nebude!“ rozkázal energicky poddôstojník. „Myslite na to, že zajtra sa v podobnej situácii môžete ocitnúť vy!“

„Oni by s nami určite urobili rýchly koniec,“ poznamenal slobodník.

„Na tom teraz nezáleží. Ale my to neurobíme,“ odpovedal Hartmann kategoricky a tón jeho hlasu prezrádzal, že mu nikto nesmie odporovať.

„Čo s ním urobíme?“ spýtal sa desiatnik.

„Musíme sa pozrieť, čo mu je.“

Čoskoro zistili, že ranený má hodnosť kapitána. Črepina z granátu mu roztrhala stehno.

„Podajte mi obväzy,“ rozkázal poddôstojník, „obviažeme mu nohu a odnesieme ho do najbližšieho domu. Potom ho odtiaľ odvezieme.“

V neďalekej chatrči položili raneného na staré vrecia, ktoré našli v troskách. Prikryli ho slamou a z poľnej fľaše mu dali dúšok čaju. Keď už boli na odchode, ranený sa vzchopil a volal za nimi s ruským prízvukom: „Kamarát, ďakujem. Ďakujem, kamarát!“

Ešte toho dňa museli čeliť protiútoku, a tak sa stalo, že sa s týmto raneným kapitánom už nestretli.

Uplynulo niekoľko rokov. Nemecká armáda kapitulovala. V nekonečných kolónach pochodovali zajatci do záchytných táborov, odkiaľ mali nastúpiť cestu do neistoty ruského zajatia. Medzi zajatcami bol aj poddôstojník Hartmann. Najprv ich deportovali na Zakarpatskú Ukrajinu a odtiaľ v zamrežovaných vagónoch do ďalekej sovietskej zeme. Nikto nevedel, čo ich čaká.

Poddôstojník Hartmann si znovu a znovu kládol otázku: Uvidí ešte niekedy svojich milých? Vydrží ťažkú prácu v takých krutých podmienkach? Kam vlastne idú?

Prechádzali okolo Kaspického jazera. Vľavo more, vpravo step a pred nimi pohorie. Nikde navôkol žiadny strom ani krík.

„To je naozaj zakliata krajina,“ povedal jeden zo zajatcov vo vagóne. „Všetci tu zahynieme od biedy,“ ozval sa druhý.

Hartmann zostal ticho. Myslel na svojich milých doma. Stále sa mu v mysli vynárala otázka: Prečo? Prečo ho to postihlo? Napokon sa v myšlienkach upol na Boha, ktorému vždy dôveroval. Ani počas tých šiestich vojnových rokov ho Boh neopustil. Len On poznal cestu a cieľ. Poddôstojník si ticho pre seba zašepkal: „Aj keď ja cestu nepoznám, Ty ju poznáš. Zbytočne by som sa trápil a prežíval strach.“ Jeho vnútro sa upokojilo. Zdalo sa mu, akoby mu niekto dodal novú silu. Plný dôvery v duchu povedal: „Ďakujem, Ti, Bože, že mi chceš pomôcť.“

Prešlo mnoho dní a konečne sa dvere vagóna otvorili. Hnaní prísnymi rozkazmi museli všetci vystúpiť na nástupište. Celý transport odpochodoval do drôtom oploteného pracovného tábora.

Trvalo týždne, kým si postavili drevené chatrče. Ťažká práca si vyžiadala mnoho obetí. Kamaráti zomierali po desiatkach. Denne museli pracovať za neľudských podmienok 10 – 12 hodín, aby dostali prídel uhlia. A vyhliadka na koniec sa strácala v nedohľadne.

Ani poddôstojník Hartmann nevedel, ako sa to všetko skončí. Uvažovať o úteku bolo zbytočné. Potvrdili to pokusy niekoľkých kamarátov. Keď jedného dňa stál v tábore a zamyslene hľadel na slnko, ktoré zapadalo za zasnežené vrcholy Kavkazu, prechádzali sa po tábore traja ruskí dôstojníci. Hartmann okamžite spoznal, že sú tu noví a nepatria k stálej posádke ani k vojenskej správe tábora. „Určite jedna z mnohých komisií,“ pomyslel si. Keď sa k nim otočil, aby ich predpísaným spôsobom pozdravil, zarazil sa. Aj najstarší z troch mužov s hodnosťou kapitána si ho prekvapene prezeral. Potom k nemu pristúpil a spýtal sa ho: „Ako sa voláš?“

„Hartmann.“

„Bojoval si v novembri 1941 pri Jepipane?“

„Áno.“

„Poznáš ma?“

„Ak sa nemýlim, áno, pán kapitán.“

„Neskôr sa ešte porozprávame. Do videnia.“

Keď na druhé ráno kolóny zajatcov nastúpili pri bráne do práce, dôstojník, ktorý mal služby, zvolal: „Hartmann, dvanásta brigáda!“

„Tu.“

„Dnes nepôjde pracovať.“

O niečo neskôr bol predvolaný ku kapitánovi. „Ty si ten Nemec, ktorý mi pred piatimi rokmi pri Jepipane obviazal nohu a nesprával sa ku mne ako k nepriateľovi, ale ako k človeku? Prečo si ma vtedy nezastrelil, keď ťa na to kamaráti nahovárali?“

„Pretože som to pred Bohom a pred svojím svedomím nemohol urobiť,“ znela odpoveď.

„Teda si kresťan?“

„Áno, snažím sa ním byť.“

„Nikdy nezabudnem, že si sa napriek všetkému, čo nás od seba delilo, zachoval podľa prikázania ľudskosti, kamarát!“ S týmito slovami podal kapitán Hartmannovi ruku.

O niekoľko týždňov sa prvé transporty chorých vracali do Nemecka. Medzi nimi bol aj zajatec Hartmann. Jeho oči žiarili radosťou a vďačnosťou, pretože opäť na vlastnej koži skúsil, že Boh svoje deti neopustí.


Zdieľať: