Pred mnohými rokmi požiadala jedna učiteľka v Anglicku žiakov svojej triedy, aby napísali slohovú prácu na tému „Skutočná veľkosť“. Najviac na ňu zapôsobila práca dievčatka z veľmi chudobnej a nevzdelanej rodiny. Posúďte sami!

„Človek nikdy nedosiahne pravú veľkosť tým, že sa bude o ňu snažiť. Môže ju dosiahnuť vtedy, ak ju nehľadá. Je veľmi dobré mať pekné šaty. Tie ťa nútia, aby si sa správal úctivo a slušne. Ale znakom pravej veľkosti je to, že človek koná úctivo a slušne, aj keď tie šaty nemá. Moja mama mala kedysi malého vtáčika, ktorého volali Bill. Ten vtáčik si zlomil nožičku. Mysleli si, že ho budú musieť zabiť, pretože nechceli, aby sa takto trápil. Ale na druhý deň ráno ho našli, ako si poskakuje na zdravej nôžke a pospevuje ako zvyčajne. To bola pravá veľkosť.

Jedna žena raz po veľkom praní vešala bielizeň na šnúru. Šnúra sa roztrhla a čistá bielizeň spadla do blata. Žena nepovedala ani slovo. Znovu všetko vyprala. Teraz ju rozložila na trávnik, kde už nemohla nikam spadnúť. V noci jej po bielizni pobehal pes so špinavými labami. Povedala iba: Škoda, že nenechal čistý aspoň jeden kus. To je pravá veľkosť. Postoj tejto ženy však vedia oceniť iba tí, ktorí z vlastnej skúsenosti vedia, koľko námahy človek vynaloží pri veľkom praní!“


Zdieľať: