V istý jesenný večer prekvapilo obyvateľov jednej japonskej dediny zemetrasenie. Pretože však boli na zemetrasenia zvyknutí, onedlho sa vrátili k svojej práci. Hore nad dedinou býval starý roľník. Z domu pozoroval more ako tmavne, správa sa akosi zvláštne, ide proti vetru, preč od pevniny. Starý muž vedel, čo to znamená. Blíži sa tsunami. Jeho jedinou myšlienkou bolo varovať ľudí v dedine.

Zavolal svojho vnuka a povedal mu: „Dones mi fakľu! Rýchlo!“ Na poli za domom čakala krásna úroda ryže na žatvu. Všetko mal pripravené na kope na predaj; bol to vlastne jeho tohtoročný zárobok. Starý muž sa ponáhľal s fakľou v ruke ku hromade stebiel a podpálil ju. Zvuk veľkého zvonu z dediny o chvíľu oznamoval: Horí! Horí!

Z dediny na pobreží sa takmer všetci jej obyvatelia vybrali po strmom zráze hore na kopec. Chceli zachrániť kopu ryže svojho suseda. „Asi sa pomiatol,“ vraveli si.

Keď vyšli celkom hore, starý muž zakričal: „Pozrite!“ Na hranici horizontu uvideli dlhú, ohnutú a nejasnú krivku, ktorá bola stále silnejšia. Bolo to more, ktoré sa podobalo na rýchlo sa približujúci vysoký múr. Potom nastal náraz, ktorý bol silnejší ako hrom. Veľká vlna narazila na strmý zráz a ich domy odniesla so sebou ako zápalky. S obrovským burácaním sa niekoľkokrát vrátila, kým opäť nenastalo obvyklé ticho.

Hore na kopci nepovedal nikto ani slovo. Po chvíli sa ozval starý muž jemným hlasom: „To je dôvod, prečo som podpálil svoju ryžu.“ Stál medzi nimi ako najchudobnejší zo všetkých chudobných, pretože celý jeho zárobok zhorel. Svojou obeťou však zachránil viac než štyristo ľudských životov.


Zdieľať: