Ešte dnes ho vidím pred sebou. Statný starec ebenovej pleti s vlasmi bielymi ako mlieko. Aj keď mal vyše sedemdesiat rokov, ešte stále bol jedným z najlepších a najusilovnejších robotníkov v továrni na obrábanie kovov v Sao Paule. Volal sa Sebastián. S nikým sa nestretával, nikam nechodil, len v nedeľu ráno do kostola. Jeho jedinou slabosťou bola malá, z kukuričného klasu vyrezaná fajočka.

Tento na pohľad obyčajný černoch mal za sebou taký pestrý život, aký môže mať len bývalý brazílsky otrok. Sebastian bol v mladosti otrokom, vydaným na milosť a nemilosť svojmu bielemu pánovi. V Brazílii žijú dodnes stovky černochov, ktorí si pamätajú otroctvo. Ale započúvajme sa do príbehu, ktorý raz Sebastián rozprával svojim mladším spolupracovníkom.

„Narodil som sa v Porto Seguro. Moji rodičia boli otrokmi na majetku dona Seanza Callu de Harerra. Tam sa nám žilo veľmi dobre. Pán bol dobrý, jedla bolo dosť. Nikdy nedovolil dozorcom, aby nás bili. Keď sa dcéra môjho pána vydala za majiteľa susednej plantáže a presťahovala sa do nového domova, vzala so sebou päť svojich obľúbených otrokýň. Jednou z nich bola Atma, moja sestra. Miloval som svoju malú sestričku a prosil som pána, aby ju neposielal na susednú plantáž. Ale rozhodnutie dona Seanza som zmeniť nemohol. Ja som mal vtedy devätnásť a sestra len pätnásť.

Uplynul rok. Práve bol čas žatvy kukurice a ja som pracoval na kraji poľa pri lese. Zrazu sa mi zdalo, ako by ma niekto volal. Ticho, takmer šeptom, počujem z lesa hlas: „Sebastián!“

Idem za hlasom, rozhŕňam hustý porast a v jednej húštine vidím schúlenú moju milovanú sestru.

„Ako si sa sem dostala? Čo sa stalo?“ pýtam sa prekvapene, ale nepotreboval som odpoveď. Všimol som si jej chrbát, na ktorom boli stopy po úderoch bičom. „Prečo ti to urobili?“

Viete, prečo ju jeden z dozorcov tak surovo zbil? Pretože mu nechtiac stúpila na fajku a rozšliapla ju! Sestra od strachu utiekla. Bolo to ťažké previnenie. Na otroka, ktorý svojmu pánovi utiekol, sa robili hotové štvanice so svorkou psov.

Nerozmýšľal som ani minútu. Chytil som ju za ruku a ťahal do húštiny. Utekali sme, čo nám nohy stačili. Niekoľkokrát som v tichu džungle začul štekot psov našich prenasledovateľov. Poobede bola sestra celkom vysilená a už nevládala ďalej. Bol som zúfalý. Pred nami rieka, a v pätách prenasledovatelia. A čo horšie – vodu čerili aligátory.

Sám by som azda rieku preplával, možno aj sestra, ale čerstvé rany od korbáča pôsobili Atme bolesť aj pri tom najmenšom pohybe. Veľa času na rozmýšľanie som nemal. Každú chvíľu bolo počuť, ako sa štekot psov nebezpečne blíži.

V okamihu, keď som si už myslel, že sme obaja stratení, vnukli mi nebesá spásnu myšlienku. Tesne pri brehu stál strom s mohutnými lianami. Vyliezol som rýchlo na jeden konár, ktorý siahal ďaleko nad nebezpečnú rieku, vytiahol silnú lianu k sebe a s jej koncom v ruke som zliezol opäť na breh. Rýchlo som vysvetlil Atme, čo mám v úmysle urobiť. Z posledných síl vyliezla na strom, pevne sa ma chytila okolo bokov, ja som sa odrazil od kmeňa a dlhým kmitom sme leteli na druhý breh.

Zatiaľ sme boli v bezpečí, ale zbadali nás! Svedčil o tom krik a kliatby, ktoré nás sprevádzali, keď nás liana prenášala ponad zákerný tok rieky. Prenasledovatelia chvíľu pobehovali nerozhodne po močaristom brehu a potom sa jeden z nich začal šplhať na strom. Chcel sa k nám dostať takým istým spôsobom. Zovrel som pevne v ruke dýku. Bol som rozhodnutý skočiť na toho človeka, len čo sa jeho nohy dotknú nášho brehu. Nebolo to našťastie potrebné. Atma a ja sme sa stali svedkami strašného divadla. Muž sa chytil jednej z dlhých lián, odrazil sa, ale liana sa roztrhla! Muž s  výkrikom dopadol do rieky a chvíľu plával. Potom sa voda okolo neho rozčerila a niekoľko strašných čeľustí chňaplo po svojej koristi! Atma, ktorá bez dychu pozorovala túto hroznú scénu, mi stlačila ruku a povedala: „Sebastián! To bol on! Ten, ktorý ma tak zbil!“

Spravodlivosť! Siňore, to bola spravodlivosť!

Sebastián sa odmlčal a zahľadel sa ďaleko do nekonečnej diaľky…


Zdieľať: