Do svojich druhých narodenín som bol maminým miláčikom a otcovou pýchou. Zbožňovali ma aj moje staršie sestry. No jedného dňa sa všetko zmenilo. Mama sa vrátila domov z nemocnice a na rukách niesla moju mladšiu sestru. Keď mi sestry povedali, že jej mám dať pusu, nemohol som. Tvár mala samú vrásku a vôbec sa mi nepáčila. Po čase som si všimol, že nevie ani skákať, ani sa hrať s autíčkami, ba ani neje to, čo ja. Stále ležala na maminej posteli a spala. Keď sa zobudila, kričala dovtedy, kým k nej mama neprišla.

Nemal som ju rád. Chcel som, aby si mama, otec a sestry všímali mňa a nie ju. Želal som si, aby sa vrátila do nemocnice, odkiaľ ju mama doniesla.

Jedného dňa som sa rozhodol vziať veci do svojich rúk. Mama odišla variť a ja som zostal v obývačke s malou sestrou sám. Vyšplhal som sa na posteľ, ľahol si k nej a z celej sily ju uhryzol do krku. V okamihu sa zobudila a začala strašne kričať. Dostal som strach a začal som kričať tiež. Mama bola hneď pri nás. Sestru vzala na jednu ruku, mňa na druhú a oboch nás tíšila.

Aj keď mi to už dávno odpustila, jazvy po mojej žiarlivosti má dodnes. Vždy, keď si na to spomenieme, celá rodina sa smeje. Mám rád svoju sestru a je mi trocha ľúto, že sa dnes už vydáva.