V to leto, keď som mal 13 rokov, som si myslel, že ma všetci strašne šikanujú. Ale vtedy som dostal aj prvý holiaci strojček a krém na holenie, čo znamenalo, že aj keď si ešte nemám čo holiť, mám príležitosť narábať so žiletkou, kedy sa mi zachce. Najstrašnejšie bolo, že som mal sestry. Nie jednu, ani dve – ale štyri, a všetky mladšie. Keď máte jednu, alebo dve sestry, viete si predstaviť, že by ste ich mali ešte raz toľko? Nechcite vedieť, aké to bolo.

Vrchol všetkého bol, keď otec v to leto priviezol traktorovú vlečku plnú čerstvého kuracieho trusu, ktorým chcel pohnojiť záhradu. Štyri malé sestry a plná vlečka „znamenitého“ materiálu – majú naozaj veľa spoločného. Ale zrejme trochu inak, ako si myslíte.

Prvým problémom boli sestry. Musel som byť dobrým príkladom pre všetky štyri – Zuzanu, Júliu, Moniku i Janu. To znamená, že keď sme sa bili, ja som im nemohol úder vrátiť ani sa im posmievať či si z nich uťahovať. Pre toho, kto má štyri mladšie sestry, to bola naozaj ťažká požiadavka. A najväčšia nespravodlivosť zo všetkých bola tá, že som musel robiť chlapčenské aj dievčenské práce. Musel som kosiť trávnik, aj liezť s otcom popod auto. Ale musel som tiež umývať riad, pomáhať v kuchyni a ustieľať si posteľ. Moje sestry robili len dievčenské práce.

Toto leto som sa však konečne rozhodol zaviesť rovnoprávnosť. A to práve vtedy, keď otec doviezol vlečku hnoja a ja som stál pred najväčšou nespravodlivosťou môjho detstva.

Neviem, či ste sa už niekedy stretli s kuracím trusom, ale budete mi musieť veriť, keď vám poviem, že to je tá najodpornejšia vec, akú si viete predstaviť. Naberať ho do vedier a roznášať po záhrade je určitý druh prípravy na všetko ostatné, čo vás ešte môže v živote postihnúť.

Keď sme sa v nedeľu navečerali, otec začal prideľovať úlohy, ktoré sme mali počas týždňa splniť. Sestry dostali ľahkú prácu – upratať obývačku, pomôcť mame pri triedení potravín v špajze, poutierať prach a potom, ak im ostane čas, mi mali pomôcť.

„Štefan, potrebujem vyprázdniť tú vlečku a poroznášať trus po záhrade. Je to dobré hnojivo.“

Musel som aspoň trochu protestovať. A nezabudol som pripomenúť, že by bolo načase, aby mi prišli pomôcť aj sestry, zvlášť pri práci, ako je táto.

Otcovi sa to však nepozdávalo. „Im som dal dosť úloh. Bol by som rád, keby si začal zajtra ráno.“

Ráno som naťahoval, ako sa len dalo. Najprv som sa dlho sprchoval, potom som skúšal rôzne oblečenie, potom som dlho raňajkoval. Ale o pol desiatej som už nijakú výhovorku nemal, a tak mi neostávalo nič iné, len sa vydať napospas osudu.

Bola to najhoršia robota, akú som kedy robil. V tom truse boli aj pokazené vajcia, dokonca tam poletovalo aj perie. Zašiel som do stodoly, vzal si lopatu a vedro, a začal.

Bol to naozaj strašný deň. Na obed, dokonca aj večer bolo sotva badať, že z vlečky niečo odbudlo, aj keď ma už bolel chrbát i ruky a nos štrajkoval. Bol som si istý, že tak strašne zapácham, že nijaké dievča sa do mňa nikdy nezaľúbi.

Pri večeri som sa opäť domáhal rovnoprávnosti, no nepomáhalo to. Nezostávalo mi nič iné, len sa ráno opäť pustiť do svojej „milej“ povinnosti. Zmieril som sa s tým. Azda sa mi to o niekoľko rokov podarí dokončiť.

* * *

Stalo sa to pred obedom. Moje lenivé a neposedné sestry vyšli von a začali mi pomáhať! Zuzana pracovala s lopatou, Júlia nosila vedrá do záhrady a vysýpala ich, Jana to rozhrabávala a Monika, ktorá bola ešte taká malá, že nemohla nič robiť, sa pri nás hrala a robila nám spoločnosť.

V to horúce letné popoludnie sa z nás nečakane stala rodina – myslím z mojich sestier a mňa. Táto nechutná práca sa pre nás stala zábavou. V stredu večer sme mali všetko hotové. Moje sestry robili chlapskú robotu – a dokonca jednu z tých najnechutnejších. Začal som sa hanbiť, že som niekedy nadával na dievčenské roboty, ktoré som musel robiť.

A najlepšie zo všetkého bolo to, že som začal považovať svoje sestry za kamarátky. To neznamená, že sme sa v ten deň začali spolu rozprávať o vážnych veciach, ale že som sa na ne začal pozerať celkom inak. Keď som sa chcel zabávať, nemusel som sa im vyhýbať.

Klamal by som, keby som vám povedal, že odvtedy bol môj život celkom ideálny. Bol síce krásny, pretože táto vlečka hnoja bola posledná, ktorú otec dostal. Aj potom sme sa občas so sestrami pochytili a hádali, kto má pravdu a kto by mal čo robiť. Naučil som sa však niečo dôležité. Môžem sa so sestrami znášať, spríjemniť si spoločné chvíle a navzájom si pomáhať.

Odvtedy mám tri pravidlá, ktoré dodnes dodržiavam:

1. Nezáleží na tom, akí sa ti tvoji súrodenci zdajú odporní, predsa majú v sebe aj niečo dobré.

2. Rodina je to najlepšie miesto, kde sa môžeš naučiť pestovať priateľstvo s druhými. Sú to ľudia, ktorí ťa vidia aj vtedy, keď si neumytý a strapatý – a aj tak ťa majú radi. V rodine sa môžu chlapci a dievčatá naučiť, ako rozmýšľajú a správajú sa mladí ľudia opačného pohlavia. Je dôležité vedieť to skôr, ako narobíš v živote veľa hlúpych chýb.

3. Ak je to len trochu možné, vyhni sa roznášaniu slepačieho trusu. Mať rád svoje sestry sa dá naučiť aj pri plnení príjemnejších povinností.


Zdieľať: