„Helena, volala som ťa už pred 10 minútami!“

Prečo to musím byť stále ja?! Helena urob toto, Helena urob tamto! Prečo nie niekto iný? Veď mám troch súrodencov!

„Potrebujem, aby si dohliadla na svoje dve malé sestry. Otec je preč a brat je v práci. Musím ísť nakúpiť. Prosím ťa, umy riad a daj bielizeň do práčky.“

Nenávidela som starať sa o svoje sestry, umývať riad a prať. Inú možnosť som však nemala, pretože mama ma zamestnávala ako mohla.

Moje problémy sa začali, keď ma Kristián, chlapec, s ktorým som sa skamarátila, pozval na rande. Dohodli sme sa. Rodičom som nič nepovedala.

Až o tri dni neskôr som sa priznala, že som bola s Kristiánom. Snažili sa mi nejako vysvetliť, že by som s ním nemala chodiť a nakoniec mi prikázali, že sa s ním mám čím skôr rozísť.

Bolo to strašné. „Nerozídem sa s ním!“ vyhlásila som v duchu. „Nech si mama s otcom myslia, čo chcú!“

S Kristiánom som sa stretávala ďalej. Rodičia o tom nevedeli. Vždy som si našla nejakú výhovorku. Klamala som im. Po týždňoch umlčovania výčitiek svedomia som si pomaly prestávala uvedomovať vinu za to, že som rodičov neposlúchla. Práve toho som sa desila. Vedela som, že robím zle a aká odplata ma za to čaká.

Náhle sa mi začalo zdať, že všetky kázne nášho kazateľa sa týkali môjho hriechu a boli namierené proti mne. Dokonca aj redaktori kresťanského vysielania v rádiu akoby o mne vedeli. Témou ich relácií bola vždy úcta k rodičom, poslušnosť Božej vôle a odplata za hriech.

V škole som sa cítila dobre, horšie bolo doma… Ako som sa mohla pozrieť rodičom do očí, keď som im klamala? Kedy som len mohla, zavrela som sa do svojej izby.

Nakoniec to však dospelo k tomu, že som už ďalej nedokázala potláčať výčitky svedomia. Jedného dňa som preto urobila to ťažké rozhodnutie.

„Kristián, musíme sa rozísť,“ povedala som mu. Vysvetlila som mu situáciu a on pochopil. Cítila som sa oveľa lepšie. Rodičom som už nemusela klamať a prestali aj výčitky svedomia. Predo mnou sa však objavil nový problém: Mám povedať rodičom, že som ich neposlúchla? Musia to vedieť?

O niekoľko dní sme šli s naším oddielom Pathfinderov do hôr stanovať. Hory, vodopád, stromy – celá príroda bola nádherná. Cítila som, že Boh je celkom blízko pri mne. Cestou späť som však dostala dva astmatické záchvaty. Vôbec som nemohla dýchať. Hlavou sa mi rojili všelijaké myšlienky. Čo keď sa tu udusím…? Musela som si riadne oddýchnuť. Chlapci sa obetovali a odniesli mi ruksak až dolu.

Keď som sa vrátila domov, vedela som, že musím urobiť niečo, čo som mala urobiť už dávno.

„Mami, môžeš na chvíľu?“ zavolala som ju, keď som sa vybaľovala.

„Áno, miláčik. Stalo sa niečo?“

Všetko som jej vyklopila. Zo srdca akoby mi bol spadol ťažký kameň.

„Chcem, aby si vedela, že ťa mám rada a odpúšťam ti,“ povedala mama a láskavo ma objala. To isté urobil aj otec. Bolo mi na svete tak krásne, keď som vedela, že mi odpustili.

Nechcem, aby ste si mysleli, že teraz je už zo mňa taký malý nevinný anjel. Nanešťastie, stále robím množstvo chýb. Viem však, že nech sa stane čokoľvek, Boh a moji rodičia sú vždy pripravení prijať ma s otvorenou náručou a povedať mi: „Mám ťa rád! Tvoj hriech je odpustený!“


Zdieľať: