Chlapec priniesol domov vysvedčenie. Známky na ňom veru neboli najlepšie. „Tak, chlapče, čo mi k tomu povieš?“ spýtal sa otec. „Na jednu vec môžeš byť naozaj hrdý,“ povedal chlapec. „Z môjho vysvedčenia ti je určite jasné, že som nepodvádzal!“
Ťahák
„Tu je toľko nových poučiek, že sa to nedá zapamätať,“ znechutene som odložila učebnicu fyziky. Rozhodla som sa, že si najprv urobím ostatné úlohy a potom sa k tomu vrátim.
Keď som sa konečne dostala opäť k fyzike, bolo 23:30! Čo teraz? Ak sa budem ešte učiť, vôbec sa nevyspím – a ráno mám písať test! Radšej si nastavím budík na 4:00. Vstanem skoro a ešte to stihnem.
Buch, buch! „Adriana, vstávaj!“
„Čo je? Čo sa deje?“
„Už je štvrť na osem, o chvíľu sa začína škola! Rýchlo sa obliekaj!“
Tesne pred hodinou, keď som sa snažila aspoň čo-to pochytiť z poučiek a vzorcov, dostala som zrazu spásonosnú myšlienku. Ťahák! Vzala som kúsok papiera, rýchlo napísala drobnými písmenkami vzorce a skryla ho do rukáva.
„Adriana, stihla si sa to všetko naučiť?“ spýtala sa ma kamarátka Sára, keď sme čakali na profesora. „Uhm, no dačo…,“ habkala som a snažila sa vyhnúť jej pohľadu. Ponáhľala som sa do lavice, aby som si pripravila ťahák.
Keď profesor rozdal testy, vyzval nás: „Študenti, postavte sa, najprv sa pomodlíme. Drahý nebeský Otec, pomôž prosím týmto študentom, aby počas tohoto testu dokázali zo seba vydať to najlepšie. Buď s nimi, prosím, aj po celý tento deň. Amen.“
Keď som otvorila oči, mala som pocit, akoby sa všetci pozerali len na mňa. Bolo mi tak nepríjemne, že som svoj ťahák nedokázala ani vytiahnuť. Niekoľko minút som len sedela a mlčky hľadela na lavicu. Uvedomila som si, že od rána som mala zhon. Tak veľmi som sa sústredila na to, ako podvádzať, že som sa ani nestihla pomodliť a poprosiť Boha, aby mi pomohol sústrediť sa na tento test.
Bože, viem, že som na Teba dnes ráno zabudla. Ale prosím ťa, pomôž mi urobiť tento test. Ty vieš, že som sa nestihla pripraviť, aj to, že som chcela podvádzať. Prosím ťa, odpusť mi to. Pomôž mi sústrediť sa a spomenúť si aspoň na pár informácií, ktoré mi ostali niekde v pamäti, aby som predsa len niečo napísala. Tak som sa v tichosti modlila.
Keď som otvorila oči, už som sa necítila taká nervózna. S dôverou som sa obrátila k Bohu a začala písať test.
Otázky sa mi nezdali až také ťažké a ja som začala riešiť aj príklady, o ktorých som si predtým myslela, že ich určite nezvládnem.
Na druhý deň profesor priniesol opravené testy. Na moje prekvapenie som dostala dva mínus, nie päťku, ako som očakávala. S pocitom šťastia som ďakovala Bohu, že pre mňa urobil takýto zázrak. Vypočul moju modlitbu práve vtedy, keď som to najviac potrebovala.