Rozhodla som sa, že si dám ostrihať vlasy. Kým som čakala v holičstve na rad, vstúpil dnu mladý muž. Aj keď vonku vôbec nebolo chladno, mal na hlave vlnenú čiapku. Oblečené mal ošúchané džínsy. Vyzeral, akoby práve vyliezol z postele.

´Prečo sa trápiť s účesom, keď si len potrebuješ umyť a učesať vlasy?´ pomyslela som si.

Potom som si všimla, že všetci zamestnanci ho zrejme poznajú. ´Musí to byť asi ich pravidelný zákazník,´ uvedomila som si. Zdalo sa mi to zvláštne, že všetci sa k nemu správajú akosi úctivo.

´Čo je to za zvláštny chlap?´ divila som sa.

Holička mu najprv umyla vlasy a potom ho posadila do kresla vedľa mňa.

´Výborne!´ pomyslela som si. ´Aspoň budem počuť, o čom sa s ňou bude rozprávať…´

Musím povedať, že téma ich rozhovoru ma naozaj prekvapila. Vôbec nehovoril o bežných veciach, ale chválil a oslavoval svojho Boha. Celý čas rozprával o Ježišovi a o svojom náboženstve!

Dozvedela som sa, že pracuje s mladými ľuďmi ako ich kazateľ v jednom z miestnych kostolov a robí to naozaj rád.

Stretnutie s týmto človekom v holičstve mi pomohlo uvedomiť si niekoľko vecí. Príliš často posudzujem ľudí podľa ich zovňajšku – ako vyzerajú, čo majú oblečené – bez toho, aby som o nich niečo vedela, alebo sa s nimi aspoň porozprávala. Možno to robíte aj vy! Nie je to správne. Nechajme to radšej na Boha.

Potom som rozmýšľala, o čom všetkom zvyknem tárať s holičkou, kým ma ostrihá. Koľkokrát som povedala niečo o Ježišovi? Ani raz!

Zamestnanci si vážili tohto kazateľa, lebo vedeli, ako veľmi miluje Boha. Zaujímali sa o jeho náboženstvo a pýtali sa ho na množstvo vecí.

A tak si niekedy myslím, že ani tak nezáleží na tom, ako navonok vyzeráme. Oveľa viac záleží na tom, čím je naplnené naše srdce.


Zdieľať: