Náš starý pán učiteľ nás učil náboženstvo na našej malej cirkevnej škole. Všetci sme vedeli, že je to dobrák. Kým sa tento misionár na dôchodku doteperil do triedy a sadol si za stôl, spokojne sme sa rozprávali, hádzali si skrčené papiere a vešali sa po oknách. Napokon sme predsa len zmĺkli a posadali si na miesta. Potom sme počúvali jeho výklad. Bol pre nás príliš staromódny. My, ktorí sme boli takí moderní, dôležití a múdri sme si niekedy mysleli, že si s ním môžeme robiť, čo chceme.
Vždy v piatok sme museli prísť k jeho stolu a povedať mu verše, ktoré sme sa mali počas týždňa naučiť naspamäť. Vyvolával nás pekne zaradom, takže každý sa ocitol pri tabuli. Hľadeli sme do stropu a lovili v pamäti naučené verše. Recitovali sme dlhé state v nádeji, že sa cez ne „prehryzieme“ bez toho, aby sme využili troch pomocných žolíkov.
V jeden studený mrazivý piatok som stála pri jeho stole. Prežívala som vtedy dosť ťažké obdobie. Mala som problémy doma, pohádala som sa so svojou najlepšou priateľkou a bola som unavená. Bola som dobrá žiačka, ale tentoraz som nebola pripravená odrecitovať verše, ktoré sme sa mali naučiť naspamäť. Do konca prvého verša som použila všetkých troch žolíkov. Do očí sa mi tlačili slzy, ktoré som sa snažila udržať.
Potom som sa pozrela na pána učiteľa. Hľadel na mňa svojimi tmavými očami. Vyľakala ma sila a rozhodnosť, ktoré sa zračili v jeho očiach. Spomenula som si na príbehy, ktoré nám rozprával o tom, že ako misionári museli spolu s manželkou vytrpieť množstvo ťažkostí. Vychovali tiež celú hŕbu detí. Práve vo chvíli, keď sa dej príbehu zdal byť už úplne beznádejný, pán učiteľ sa usmial a povedal, ako sa Boh zázračným spôsobom postaral o ich potreby.
Uvedomila som si, že náš starý pán učiteľ nie je človek, s ktorým si my alebo ktokoľvek iný môže robiť, čo sa mu zachce. Bol to jeden z najodvážnejších ľudí, akých poznám. Ničím sa nenechal zastrašiť.
„Vráť sa na svoje miesto a douč sa ich,“ navrhol mi potichu. „Myslím, že do konca hodiny to zvládneš. Potom mi ich prídeš povedať.“ Na konci hodiny som ich odrecitovala takmer bez chyby.
Nikdy som nezabudla na láskavosť, ktorú mi tento starý pán učiteľ preukázal. Odvtedy som sa učila verše dôkladne, pretože som mu chcela dokázať, že to, že mi dal druhú šancu, nebolo zlé rozhodnutie. Chcela som, aby na mňa mohol byť pyšný.
Starší ľudia nám majú čo dať. Ich skúsenosti môžu dať nášmu životu správny smer. Ich príbehy dokazujú, že Boh je verný. Aj keď nevedia veľa o hudbe a filmoch, žili dosť dlho nato, aby sa s nami mohli podeliť o množstvo neuveriteľných zážitkov. Niekedy je to tak, že čím krehkejší a slabší sa zdajú navonok, tým silnejší a mocnejší sú v Božom Duchu.


Zdieľať: