Už od mala som jazdil na bicykli bez toho, aby som rukami držal riadidlá. Teraz môj mladší brat chcel, aby som to naučil aj jeho.

„Dobre, ale vymeníme si bicykle,“ navrhol som. „Chcem skúsiť, ako sa jazdí na tvojom novom bicykli.“

Zistil som, že jeho bicykel je oveľa ľahší než môj. Uháňal som dolu chodníkom, kým môj brat sa vliekol na mojom ťažšom bicykli za mnou. Všimol som si, že si poslušne nasadil prilbu. Naši rodičia nás učili, že vždy, keď ideme na bicykloch, si máme dať prilbu, no ja som sa s tým nikdy neobťažoval, pretože som si myslel, že je to hlúposť. A tak som si ju pripol na riadidlá s tým, že ju predsa mám.

Na našej ulici bolo niekoľko malých strmých kopčekov. Rozhodol som sa, že svojho brata naučím zísť po nich na bicykli „bez rúk“. Keď sme vyšli celkom hore, brat začal mať obavy.

„Neboj sa, zvládneš to,“ uisťoval som ho. „Pozeraj sa na mňa, predvediem ti to.“

Dolu kopcom som pomaly naberal rýchlosť. Vietor mi príjemne ovieval tvár a domy vedľa cesty sa mihali stále rýchlejšie. Keď som nabral dosť veľkú rýchlosť, otočil som sa tvárou nabok, aby som sa mohol nadýchnuť a obzrieť sa na brata. Práve vo chvíli, keď som sa obzrel, narazil som na kameň.

Pretože som rukami nedržal riadidlá, stratil som nad bicyklom kontrolu. Naľakal som sa. Vedel som, že spadnem. V rýchlosti ma napadlo zoskočiť z bicykla, no v strachu som primrzol k sedadlu. Stačil som schmatnúť prilbu a dať si ju na hlavu. Bol som pripravený na pád. Potom som dostal poriadny šmyk a skončil na zemi. Zastavilo ma nepríjemné trenie kože o drsný povrch chodníka. Jediné, na čo som vtedy myslel, bolo: Ďakujem ti, Bože, že žijem!

„Rasťo, si v poriadku?“ počul som, ako brat kričí.

Aj napriek neznesiteľnej bolesti som vyskočil na nohy. Keď som sa pozrel na bratov bicykel, zistil som, že utrpel ťažší úraz než ja. Pádom sa kostra bicykla tak poohýbala, že som ho nemohol ani tlačiť.

S boľavou rukou a v roztrhaných džínsach som zdvihol zdeformovaný bicykel a vybral sa domov. Keď sme už prichádzali k nášmu domu, zbadali sme, že rodičia sa na nás pozerajú z okna. Nechcel som im prezradiť všetky detaily, ako sa to stalo, no po čase sa to aj tak dozvedeli.

Neskoro večer, keď som si ošetroval rany, myslel som na to, ako ma, i napriek mojej hlúposti, Pán Boh chránil. A opäť som mu za to ďakoval.


Zdieľať: