Braňo utekal, aby si zachránil život. Dúfal, že všetko, čo sa naučil o Bohu, je pravda. „Neobzerať sa! Len utekať!“ vravel sám sebe.

Chlapec cítil, ako ho silná ruka schmatla za tričko. Páchla alkoholom a potom.

Braňov nevlastný otec bol silný, hrubý alkoholik, ktorý chcel zabiť svojho nevlastného syna. Nenávisť ho hnala až k zúrivosti – a vtedy bol ešte horší a podlejší než zvyčajne. Braňo si uvedomil, že život si zachráni, len keď utečie. Vytrhol sa mu a utekal, čo mu sily stačili pomedzi stromy až ku svojej skrýši. Jeho nevlastný otec utekal za ním. Vykrikoval pritom všelijaké neslušné nadávky a mával rukou, v ktorej držal zbraň. Braňo nevedel, aká zbraň to bola, ale bolo to vlastne jedno. Nevlastný otec ich mal hádam sto a každá bola nebezpečná.

„Bože, prosím ťa, zasiahni,“ takto v tejto chvíli vyzerala jeho modlitba. Dúfal, že anjeli stoja pri ňom a počujú ho. Pani Mrázová, ktorá sa oňho predtým starala, povedala, že sú to silní a veľkí bojovníci. A teraz ich potreboval aspoň sto.

Jeho otčim chodil opitý okolo skrýše tak blízko, že sa ho takmer mohol dotknúť. Kričal a vysmieval sa mu: „Vrátim sa, len počkaj. Veď ty raz vylezieš!“

Braňo počul vzďaľujúce sa kroky. Vytrácal sa aj odporný zápach. O niekoľko minút sa všade naokolo rozhostilo ticho.

Čo teraz? Braňo sa usadil v mäkkej hline a ďakoval Bohu, že ho husté krovie ukrylo pred otcom. Rozplakal sa. Keď sa trocha vydýchal, aj srdce mu už bilo pokojnejšie. Modlil sa o pomoc. Braňo si uvedomoval, že keď Boh nezasiahne, nemá šancu z toho vyviaznuť živý.

Braňo ani nevedel, prečo ho nevlastný otec tak nenávidí. Jeho matka nad tým len pokrčila ramenami. Takýto postoj mala v živote ku všetkému. Braňo mal štyroch súrodencov. O nich sa nevlastný otec až tak veľmi nestaral. Braňo si nemyslel, že sa teraz pustí do niektorého z nich. Všetku svoju nenávisť sústreďoval len na neho.

Braňo sa opäť modlil. Myslel na Mrázovcov, ktorým bol na určitý čas zverený do pestúnskej starostlivosti. Boh je veľký, ale pre Braňa niekedy príliš vzdialený. Potreboval priateľa, ktorého by mohol vidieť a dotýkať sa ho.

Aj keď nevedel ako, uvedomil si, že sa musí dostať späť k Mrázovcom. Myslel na lásku mamy Mrázovej. Rozmýšľal o silnom ramene a silnej viere otca Mráza. „Budeme sa za teba modliť,“ povedali mu, keď od nich odchádzal po najkrajšom roku svojho života.

Braňo si vzal keksík z balíčka, ktorý mal ukrytý vo vrecku a pomaly vyšiel z úkrytu. Musel sa dostať do bezpečia. U Mrázovcov sa naučil, že Boh pomáha veriacim, aj keď sa im zdá, že je niekde veľmi ďaleko. Áno, spolu s Bohom sa mu to určite podarí.

***

Pred rokom Braňo o Bohu ešte nič nevedel. Počul o ňom len v nadávkach. Nikdy si nemyslel, že by sa Boh mohol zaujímať o ťažké položenie 9-ročného chlapca, ktorý žil so svojimi bratmi a sestrami pri rieke v starom hrdzavom náklaďáku.

Zrejme to nebola matkina predstava o “domove, sladkom domove“, ale nezdalo sa ani to, že by ju to nejako zvlášť trápilo. Ich zásoby potravín sa míňali, a komárov bolo stále viac a viac.

Keď im mama prikázala okúpať sa, šli do mútnej rieky a tam sa vyváľali v blate ako päť malých prasiatok. Spávali buď na podlahe, alebo na drevených laviciach.

Keď k nim raz prišla polícia so sociálnym pracovníkom, aby Braňa a jeho štyroch súrodencov vzali na výchovu do náhradnej rodiny, chcel kričať na mamu, aby im povedala, že to všetko je veľký omyl, že si nájde prácu a postará sa o to, aby mali riadny domov. Chcel, aby im sľúbila, že bude riadnou matkou. Ale ona mlčala. Pokrčila plecami a deťom povedala, aby si zbalili svoje veci.

Braňo si so svojimi bratmi a sestrami uložili veci do jednej škatule a natlačili sa do policajného auta, ktoré ich odviezlo do ich nového domova.

Prvé dni u Mrázovcov boli pre Braňa strašné. Keď sociálna pracovníčka spokojným hlasom oznámila, že všetko je v najlepšom poriadku, myslel si, že ju na mieste roztrhá. Keď odišla, bol v rozpakoch. Mrázovci už mali šesť svojich detí, ktoré sa na nich pozerali ako teliatka na maľované vráta. Braňovi sa zosypal celý jeho svet.

Braňo si však neuvedomoval, že bol zachránený nielen pred komármi, ale pred mnohými oveľa horšími vecami. Netušil, že sa dostal do rodiny, ktorá mu môže ukázať cestu k Bohu. Keď prišli za Mrázovcami s prosbou, či by si k svojim šiestim deťom nevzali ešte päť ďalších, mysleli by sme si, že povedia nie. Oni však povedali ÁNO.

Braňo strávil nádherný rok ako normálne dieťa v ozajstnej rodine. Dozvedel sa veľa o Bohu a o tom, ako veľmi ho má rád. Trvalo dosť dlho, kým pochopil, že Boh má aj s ním svoj plán. Aj keď tomu ťažko veril, musel pripustiť, že sa mu táto myšlienka páči.

Keď po roku sociálna pracovníčka prišla, aby ich vrátila ich matke, bol to pre Braňa smutný deň. Dúfal, že situácia u nich doma sa odvtedy zmenila a pri mame už bude lepšie.

Mama a otec Mrázovci mu povedali, aby vždy dôveroval Bohu, nech sa okolo neho deje čokoľvek. Sľúbili mu, že sa každý deň budú zaňho modliť.

***

Braňovi trvalo tri dni, kým sa opäť dostal k Mrázovcom. Šiel, spal, skrýval sa, plakal, modlil sa a sem-tam si dal suchý keks, pretože jeho žalúdok si veľmi pýtal jesť. Keď sa malý, vyľakaný a hladný chlapec vynoril z lesa, ľudia vedeli, že sa niečo stalo a pomohli mu nájsť tých, ktorí mu mohli pomôcť.

Keď sa Braňo napokon vrhol do náručia mamy a otca Mrázovcov, vedel, že Boh sa oňho postaral a pomohol mu – presne tak, ako mu to hovorili.


Zdieľať: