Stáli sme pri Niagarských vodopádoch. Večer sa tam zhromaždili veľké zástupy ľudí, aby sledovali akrobata, ktorý mal prejsť po natiahnutom lane na druhú stranu. Keď vo svetle reflektorov vystúpil na lano, aby predviedol svoje odvážne kúsky, všetko stíchlo. Napokon za veľkého potlesku prítomných zostúpil na druhej strane.

Potom vzal fúrik a prebalansoval s ním po lane späť. Neskôr doň naložil kamene a znova ho previezol nad hučiacou priepasťou. Keď uprostred všeobecného nadšenia opäť zostúpil, opýtal sa davu:

„Veríte, že by som dokázal previezť po lane na fúriku aj človeka?“

„Áno, áno, určite!“ kričali ľudia.

„Skutočne tomu veríte?“ opýtal sa jedného pána, ktorý nadšene prikyvoval hneď v prvom rade medzi divákmi.

„Prečo by som tomu neveril? Veď som videl, ako ste previezli fúrik plný kameňov. Tie sú určite ťažšie ako človek.“

„Potom nech sa páči, nastúpte, posaďte sa, preveziem aj vás.“

Tvár mladého človeka zbledla a do napätého ticha len zahanbene zamrmlal: „Tak to teda v žiadnom prípade!“


Zdieľať: