V jeden sobotný večer sme sedeli s chlapcami v izbe a rozprávali si strašidelné historky. Keď sme už boli príbehmi na smrť vyľakaní, šli sme spať.

Boli asi dve hodiny po polnoci, keď konečne všade nastalo hrobové ticho. Vyšiel som z izby. Na chodbe už na mňa čakali Jakub, Ján, Jozef a Karol.

„Ide sa na vec!“ zašepkal Jakub.

Šli sme za ním. Oblečené sme mali dlhé, šedočierne tričká, ktoré splývali so slabo osvetleným priestorom na chodbách. Keď sme už boli celkom blízko, všetci sme sa postavili do kúta. Jakub sa ešte presvedčil, či naozaj nikto nie je nablízku.

„Jozef, ty máš masku, však?“ zašepkal.

„Áno, tu je,“ povedal Jozef a podával Jakubovi hrôzostrašne vyzerajúcu masku čerta. „Nastáva strašidelná noc!“

Všetci sme sa uškľabili pri pomyslení na to, čo sa onedlho stane a namierili sme do izby číslo 13, kde spal Marek. Marek bol tak trochu samotár. V triede vždy sedel bokom od všetkých a vo vrecku vždy nosil okuliare a kalkulačku. Vedeli sme tiež, že Marek je poverčivý.

„Myslíš, že by sme to mali naozaj urobiť?“ spýtal som sa nerozhodne.

„Jasné,“ Jakub takmer vykríkol. „Nevšimol si si, ako večer vyzeral? Čiernej mačky by sa bol vyľakal! A okrem toho, určite nás nespozná. Nebojte sa, nikomu to nepovie.“

„A čo jeho spolubývajúci?“ napadlo mi. Mal som z toho zlý pocit.

„Zemetrasenie by ho nezobudilo,“ povedal Jakub netrpezlivo.

„Tak čo budeme presne robiť?“ spýtal sa Karol.

„Tu je plán…“ a Jakub rýchlo dával každému rady, čo má kto robiť. Potom sa presvedčil, či sme všetkému dobre porozumeli.

Keď sme už boli pri Marekovej izbe, Karol opatrne stlačil kľučku na dverách. Ján a Jozef ticho vstúpili dnu a postavili sa vedľa Marekovej postele. Jakub sa postavil do kúta. Karol a ja sme zostali strážiť pri dverách.

Ján a Jozef opatrne drgli do Marekovej postele. Keď sa Marek začal otáčať, Jakub rozsvietil baterku a svietil ňou na masku čerta, ktorú si nasadil.

Na chvíľu som vtedy nazrel dnu, aby som sa presvedčil, či ide všetko podľa plánu. V nejasnom svetle som uvidel Marekovu tvár. Bola celá biela a ústa otvorené. Všimol som si, že maska mala rohy, hrozivo vyzerajúce oči, na tvári úškľabok a ohnivočervenú farbu, ktorá jej naozaj dávala výraz čerta. Po niekoľkých sekundách sa Jakub priblížil k Marekovi a volal naň menom. V tej chvíli sa Marek zobudil…

Jakub hneď zhasol baterku a odišiel. Ján a Jozef šli za ním. Ja som zatvoril dvere tak potichu, ako som len mohol a utekal za ostatnými do izby. Zahrabal som sa pod perinu. O niekoľko minút bolo opäť všade ticho.

Zobudil som sa až o desiatej, no necítil som sa vyspatý. Robil som to, čo obvykle, no niečo ma stále znepokojovalo. Prešla celá nedeľa. V pondelok sme šli do školy ako zvyčajne. Vždy, keď som stretol Mareka na chodbe, usmial sa na mňa ako predtým. No ja som stále musel myslieť na to, čo sa stalo v sobotu v noci. Zdalo sa mi, že ostatných to vôbec netrápi. No ja som nemohol prestať na to myslieť. Cítil som sa vinný za to, že sme strašili nevinného chlapca.

Keď o týždeň nastal ďalší sobotný večer, hlavným bodom programu boli opäť strašidelné historky. Občas som sa pozrel na Mareka. Čím bolo tých príbehov viac, tým bol Marek bledší. Potom sa Marek pozrel na mňa a zachytil môj pohľad. Videl som nevinnosť v jeho očiach. Bolo mi ho ľúto. Prinútil som sa pozerať niekam inam.

Onedlho sa izba začala vyprázdňovať. Pretože som bol unavený, rozhodol som sa, že pôjdem spať skôr. Prehadzoval som sa v posteli zboka nabok a nemohol som zaspať. Trápilo ma, čo sme urobili Marekovi pred týždňom.

Asi o hodinu neskôr nastalo v izbe úplne ticho. Ani svrček už nespieval. Potom som počul kroky – nesmelé kroky, ktoré pri každých dverách zastali, akoby niečo alebo niekoho hľadali.

Krok za krokom sa blížili k mojim dverám. Ležal som ticho a napínal uši, aby som počul, pri ktorých dverách zastali. Zrazu sa mi zdalo, akoby som začul tlmený výkrik. „To si len vymýšľam,“ uisťoval som sa. Kroky zastali a ja som počul hlas: „Viem, čo si robil minulú sobotu večer.“ Vyskočil som z postele a pozrel na hodinky – 5:12 ráno. „To sa mi len snívalo,“ povedal som si.

Nasledujúci deň som sa však rozhodol, že sa s Marekom viac skamarátim. Po čase sa stal jedným z mojich najlepších priateľov. Raz som konečne nabral dosť odvahy a povedal som mu, že aj ja som sa podieľal na tom zlom vtipe.

„Videl som ťa pri dverách,“ priznal Marek.

Vždy, keď na to myslím, mám pred očami tú škaredú masku a nepríjemné pocity viny. Stále mi to pripomína, že niekto ma vidí aj vtedy, keď si myslím, že ma nevidí nikto. Je to Ježiš, ktorý vždy vie, čo robím.


Zdieľať: