„Ty chceš naozaj ísť tento rok na vytrvalostné preteky v plávaní?“ spýtal sa Tomáš Igora a prezeral si pritom svoje trofeje, ktoré mal uložené v skrinke.

„Áno, chce ísť,“ odpovedal zaňho otec.

„Malý háčik je však v tom, že máš len 12 rokov,“ povedal Tomáš. „Vyhrá určite niekto z tých starších. Vieš predsa, že preteky sú pre chlapcov od 12 do 15.“

„Viem, ale myslím si, že keď to skúsim, nič sa mi nestane.“

„Nič sa nestane, ak nevyhrá,“ povedal Igorov otec. „Nemusí vyhrať každé preteky, na ktorých sa zúčastní. Mám pravdu, však Igor?“

„Myslím, že áno, otec. Ideme si zaplávať na pláž. Mama sa cestou domov po nás zastaví.“

Dvaja kamaráti sa vydali skratkou cez les priamo k moru. „Aj tak si myslím, že si blázon, keď chceš ísť na tie preteky,“ začal opäť Tomáš, keď prišli na pláž. Nemuseli ani ukazovať preukazy, pretože všetci strážnici ich už dobre poznali.

„Možno máš pravdu, ale chcem to skúsiť,“ odpovedal Igor. „Neviem, prečo by som to aj teraz neskúsil.“

„Ale pozri sa na túto zátoku. Preplávaš okolo nej a vrátiš sa sem k brehu. To je najmenej štyrikrát toľko, ako si plával na posledných pretekoch. Môj otec hovorí, že naprieč zátokou sú takmer tri kilometre.“

„Viem, ale toľko preplávam. Niekedy mama s otcom idú na člne okolo zátoky a ja plávam popri nich. Od nášho doku k brehu je ďalej než naprieč zátokou.“

„Pravdaže, ale to nie sú preteky.“

„Už to radšej nechajme,“ povedal Igor. „Idem si zaplávať. Veď preteky sú už o dva dni.“

Tie dva dni sa zdali Igorovi ako dva roky. Nikdy nebol pred pretekmi nervózny, ale teraz to bolo všetko akési iné. Keď vstal, v žalúdku cítil veľkú hrču. Preteky sa začínali o 11:00 kategóriou od 7 do 9 rokov. Po nejakom čase hlavný rozhodca cez megafón hlásil: „Všetci súťažiaci nech sa zhromaždia na druhej strane zátoky!“

„Už sa to začína, kamarát,“ povedal otec.

Igor sa postavil do radu asi dvadsiatich chlapcov, ktorí sa úzkym chodníkom vydali na druhú stranu zátoky. Pozrel sa pred seba, za seba a videl len samých starších chlapcov. Hrča sa ešte zväčšila.

Všetci chlapci vošli do vody asi po kolená a čakali na povel. Igor sa pozrel na zátoku. Boli tam rozostavené štyri loďky pre tých, ktorí by boli unavení a nevládali by pokračovať. V poslednej bol jeho strýko. Potešilo ho to.

„Pripraviť sa, pozor, štart!“ kričal hlas v megafóne.

Chlapci sa vrhli do vody a začali zúrivo plávať. Igorovi sa podarilo napiť sa trochu vody a rozkašlal sa. O chvíľu však bolo všetko v poriadku a opäť nasadil svoje pravidelné kraulové tempo.

Keď sa po niekoľkých minútach pozrel pred seba, videl len dvoch plavcov. Už sme asi v polovičke, pomyslel si. Druhýkrát zdvihol hlavu až vtedy, keď sa rukou dotkol lana, ktoré označovalo koniec zóny na plávanie pre návštevníkov pláže. Pred sebou nevidel nikoho. Podplával lano a plával ďalej.

Keď plával okolo loďky svojho strýka, počul, ako kričí: „Vyhral si, Igor! Ty si to vyhral!“

Naozaj, viedol. Ľudia na brehu tlieskali. Otočil sa a zbadal chlapca, ktorý bol necelých 30 metrov za ním. Ostatní boli ešte len pri lane. Chvíľu ho pozoroval a potom plával ďalej k brehu. Zmenil však štýl – začal plávať „prsia“.

Výkriky z brehu boli stále silnejšie. Obzrel sa. Jeho súper ho pomaly doháňal. Igor stále plával „prsia“. Asi 10 metrov od brehu ho súper dobehol, postavil sa, rýchlo vybehol z vody a zrútil sa na cieľovej čiare.

Igor sa postavil, vybehol na breh a povedal rozhodcovi svoje meno. Chlapec ešte stále ležal a sotva vládal dýchať. Igor sa pozrel dolu a usmial sa naňho. Potom šiel za svojou mamou a otcom pomedzi dav tlieskajúcich ľudí.

„Čo si robil?“ vykríkol otec. „Mohol si vyhrať. Prečo si plával „prsia“? Pozri sa na toho chlapca. Sotva dýcha – a ty máš ešte rezervy!“

Igor sa pozrel na otca. „Ale ty si povedal, že nezáleží na tom, či vyhrám, alebo nie.“

„Áno, ale to bolo vtedy, keď som nevedel, akú obrovskú šancu budeš mať. Mohol si vyhrať!“

„Je mi to ľúto, otec, ale nevedel som, že ti na tom tak veľmi záleží.“

Mama ho objala a šla s ním nabok od ľudí. Otec sa vybral za nimi.

„Čo sa stalo, Igor?“ spýtala sa ho. „Prečo si na konci tak spomalil?“

„Vieš, mami, vedel som, že Martin musí tieto preteky vyhrať. Má dvoch starších bratov, ktorí ich vyhrali a keby sa to nepodarilo jemu, stále by sa mu vysmievali. Má už 15, a bola to jeho posledná príležitosť.“

„Ach, tak,“ povedala mama a usmiala sa.

„Spomenul som si na to, keď som ho uvidel za sebou. Pomyslel som si, že ja ešte budem mať príležitosť vyhrať, a preto som zvolil štýl, ktorý mi vyhovuje menej. Ale nechcel som ťa sklamať, otec.“

Otec sa pozrel na Igora a povedal: „Vôbec si ma nesklamal, Igor. Naopak, príjemne si ma prekvapil. Poď, pôjdeme spolu zagratulovať víťazovi!“

Zdieľať tento príbeh: