„Stará mama,“ kričal Števo a bežal za svojou starou mamou, „Roman ma volá na malú túru. Pôjdeme zajtra.“

„Neviem, neviem, či to zvládneš. Vieš, že si mal nedávno zlomenú nohu.“

„Ja som presvedčený, že to zvládnem,“ uisťoval ju Števo.

„Večer zavoláme tvojmu ockovi a spýtame sa ho, čo si o tom myslí, dobre?“ ukončila rozhovor stará mama.

Keď sa poobede stretol s Romanom, ten už mal plnú hlavu plánov a nápadov. Števo si predstavoval, aké nádherné dobrodružstvo spolu prežijú. Pritom predsa nesmie chýbať!

„Kde sa stretneme?“ spýtal sa nakoniec Romana.

„Príď k nám ráno o siedmej. Pôjdeme radšej skôr, kým ešte nebude taká horúčava.“

Cestou domov mal Števo zmiešané pocity. Nemal predsa len Romanovi povedať o tej nohe? Nemal ani vhodné topánky na túru. Roman by to hádam pochopil. Ale nie, veď to určite zvládne.

Ráno sa zobudil skôr než ostatní. Starej mame nechal na lístku odkaz. Zabalil si jedlo, fľašu naplnil vodou a po špičkách odišiel z domu.

Roman, Tomáš a Richard ho už čakali. Keď sa vydali na cestu, ranný vzduch bol svieži a čerstvý. Po niekoľkých hodinách cesty zacítil v nohe bolesť. Rozmýšľal, či aj ostatní chlapci už nie sú unavení. Tak rád by si chvíľu oddýchol. Ale nemôže, musí ísť. Veď to predsa dokáže. Každým krokom však jeho noha oťažievala. V duchu si pomáhal: Ľavá noha, pravá noha. Ľavá noha, pravá noha. Šlo sa mu stále ťažšie a hrdlo mal vyschnuté.

„Vládzeš?“ spýtal sa ho Roman, keď sa za ním obzrel.

„Pravdaže,“ snažil sa Števo odpovedať normálnym hlasom.

„Hádam by sme si mohli trocha odpočinúť,“ navrhol Roman. „Poďte, sadneme si tam do tieňa.“

Števo si ľahol do trávy. Cítil si celý bok. Zdalo sa mu, akoby mal celú nohu stuhnutú. Prečo som len šiel? Prečo som otca neposlúchol? vyčítal si v duchu.

„Ako je to ešte ďaleko?“ spýtal sa Števo.

„Sme asi v polovičke,“ odpovedal Tomáš.

„Stalo sa ti niečo? Si v poriadku?“ spýtal sa ho Roman.

Števo chvíľu rozmýšľal. Rozhodol sa, že bude najlepšie, keď chlapcom povie pravdu.

„Viete, nedávno som mal zlomenú nohu. Myslel som si, že to bude v poriadku, ale veľmi ma rozbolela.“

„Keby som to bol vedel, ani by som ťa s nami nevolal,“ povedal Roman. „Zájdeme aspoň k potoku, trocha sa okúpeme a vrátime sa.“

Kým sa ostatní chlapci kúpali, Števo niečo zjedol a potom zaspal. Roman ho musel zobudil.

„Ktorým chodníkom sa vrátime?“ spýtal sa Števo.

„Pôjdeme po kameňoch.“

„Ale veď tam nie je žiadna cesta!?“

„Budeme skákať z jedného na druhý. Je to zábava. A okrem toho je to oveľa kratšie, ako keby sme šli chodníkom. Nemusíš sa ničoho báť. Len dávaj pozor, kde stúpaš,“ povedal Roman.

Tomáš dodal: „ Keď sme tadeto šli pred dvoma týždňami, takmer som stúpil na štrkáča. V tých skalách majú ukryté svoje brlohy.“

Števovi prebehol mráz po chrbte. Včera mi niečo podobné vravel aj otec. Prečo som ho len neposlúchol?

„Už máme pred sebou len štyri kilometre a sme doma,“ povedal Richard.

Vraj už len, pomyslel si Števo. Ale ja už mám toho dosť. Som na smrť unavený.

Ako sa tak trmácal za nimi, zrazu zacítil pod nohou niečo mäkké – a dokonca sa to aj pohlo. Vzápätí na členku pocítil ostrú pichavú bolesť.

S doširoka otvorenými očami vykríkol: „Had! Uštipol ma! Pomoc!“

„Rýchlo kamene! Zabi ho!“ kričali chlapci. O niekoľko sekúnd bol had mŕtvy.

„Uštipol ma tu na členok,“ povedal Šimon.

Roman si kľakol a prezeral to miesto. „Áno, sú tu stopy po jeho zuboch. Tomáš, rýchlo utekaj po pomoc. My zostaneme tu a uvidíme, čo sa dá robiť.“

Števo si sadol na veľký kameň. Roman vytiahol z vrecka niečo, čo sa podobalo na injekčnú striekačku. „Nikdy som to nepoužil, ale myslím, že je lepšie ten jed odsať, než používať tie staré metódy. Dobre, že som to so sebou vzal.“

O chvíľu mu na to miesto a okolo rany položil kúsky gázy a dodal: „Mali by sme to dobre stiahnuť, aby sme zabránili šíreniu jedu do tela.“ Čo sa dialo potom, Števo už takmer nevnímal. Akoby sa nad ním zatiahla obloha a on sa ocitol v úplnej tme.

Keď sa prebudil, ležal v nemocnici na posteli. Počul, ako doktor niekomu hovoril: „Bolo to na poslednú chvíľu. Poďakujte kamarátovi vášho syna, ktorý nestratil duchaprítomnosť a poskytol mu prvú pomoc. Inak mohol prísť o nohu, ak nie aj o život.“

Je tu môj otec? „Ocko,“ zachrípnutým hlasom povedal Števo, „si to ty?“

„Števko! Už si sa prebudil? Ale si nás vyľakal!“

„Je mi to veľmi ľúto. Ty si ma varoval…“

„Nechajme to teraz. Musíš si najprv odpočinúť.“

„Otec, ale ja potrebujem, aby si mi odpustil. Nedokážem bez toho odpočívať!“

„Ja som ti už odpustil. Chcel som ťa ušetriť od toľkej bolesti. Je to pre teba tvrdá lekcia. Dúfam aspoň, že sa z nej poučíš.“