Eunika pracovala v Libérii ako misionárka. Bol u nej zamestnaný akýsi Afričan. Raz sa stalo, že ho prichytila, ako jej kradne šaty. „Prosím, odpustite mi,“ žiadal ju, „urobil som niečo, čo je zlé. Sľubujem, že už to viac neurobím.“

Eunika mu odpustila a dovolila mu, že u nej môže ďalej pracovať.

Neprešiel však ani mesiac a znovu ho prichytila, ako kradne. „Pozri sa na seba! Zase kradneš!“

Vynaliezavý muž sa na ňu zadíval a povedal: „A čo ste vy za kresťanka?“

Eunika zostala zarazená. Vôbec nerozumela, o čom to hovorí.

„Ak ste mi vtedy odpustili, to znamená, že si to už nepamätáte,“ povedal muž. „A ak si to nepamätáte, potom je to vec, ktorá sa nikdy nestala. Teda dnes sa mi to stalo po prvýkrát a naozaj ma to veľmi mrzí…“

Odpustiť, zabudnúť a žiť ďalej akoby sa nič nestalo, je niekedy naozaj veľmi ťažké. Hriech je totiž ako rana. Aj keď sa zahojí, jazvy väčšinou ostanú.


Zdieľať: