Alexander Salov nastupoval s úsmevom na tvári do vlaku, ktorý ho mal doviesť domov. Kresťanom sa stal len nedávno. Práve ukončil trojmesačný kurz pre pastorov na Zaokskom teologickom seminári. Rozhodol sa, že počas dvojdňovej cesty vlakom bude spolucestujúcim rozprávať o Ježišovi.

Chodil uličkou pomedzi sedadlá a snažil sa nadviazať s cestujúcimi rozhovor. Ale nikomu sa akosi nechcelo s ním rozprávať.

Sklamaný si sadol na svoje miesto a modlil sa, aby Boh niečo urobil.

Na nasledujúcej zastávke nastúpili do vlaku nejakí muži. Len čo sa vlak pohol, muži zamkli dvere a s výhražným tónom v hlase sa obrátili k cestujúcim: „Chceme vaše zlato, striebro a peniaze. Zložte šperky, ktoré máte na sebe. O chvíľu to všetko pozbierame!“

Alexander si všimol, že muži majú v rukách pušky. Nemalo zmysel odporovať im. Zlodeji šli po uličke a ľudia im do pláteného vrecka hádzali cennosti, ktoré mali pri sebe. Vo vlaku boli zväčša staršie ženy a deti, niektoré aj plakali.

Keď prišli zlodeji k miestu, kde sedel Alexander, zastavili sa. Alexander bol iný ako ostatní cestujúci. Jeho atletická postava a celkové vystupovanie svedčili o tom, že sa ich nebojí. Zlodeji nevedeli, že Alexander kedysi – skôr ako sa stal kresťanom – patril k ruskej mafii. Dobre poznal, ako to medzi zlodejmi chodí.

Zlodeji držali pred Alexandrom vrecko a kričali, aby tam hodil cenné veci. Keď to urobil, jeden z nich si všimol na jeho ruke hodinky. „Chcem tvoje hodinky,“ povedal zlodej, „hoď ich tam tiež!“ Alexander si odopol hodinky a dal mu ich. „Páči sa mi aj tvoja kravata,“ s úškľabkom poznamenal zlodej. Alexander si povolil kravatu a hodil aj tú do tašky.

Potom zlodej uvidel Alexandrovu Bibliu, ktorá ležala na vedľajšom sedadle. „Chcem aj túto knihu!“

Alexander položil ruku na Bibliu, ale nezdvihol ju. „Tejto knihy sa nedotkneš!“ povedal rozhodne hľadiac do zamaskovanej tváre zlodeja.

„Cha! Aký si odvážny! Ale nezabudni, že máme pušky!“ povedal zlodej. „Je tá kniha hodná tvojho života?“

Z toho vznikol rozruch, ktorý upútal pozornosť vodcu gangu. Prišiel sa pozrieť, čo sa tu deje. Podobne aj ostatní zlodeji.

„Som pastor,“ odpovedal Alexander pokojne. „To nie je obyčajná kniha; je to moja Biblia. Učím z nej ľudí o živom Bohu. Nebojím sa ťa, pretože som v Božej ochrane. Aj vy všetci ste pod Božou ochranou.“

Niektorí zlodeji sa mu začali vysmievať. Niektorí sa však zvedavo vypytovali. Alexander im začal rozprávať z Biblie o tom, ako sa Boh stará o svoje deti a ako ich chráni, keď sa ocitnú v ťažkostiach. Niektorí sa mu posmievali, niektorí počúvali. Vodca gangu len ticho stál.

Náhle si jeden zo zlodejov všimol, že vlak spomaľuje. „Musíme sa pripraviť. Vlak bude o chvíľu v stanici!“ upozornil ostatných. Ale vodca sa ani nepohol.

„Nie sme kazatelia ako ty,“ povedal Alexandrovi, „ale budeme rozmýšľať o tom, čo si povedal.“

Kým jeden z nich odomkol dvere vlaku, vodca niečo ostatným zahundral. Zlodeji sa otočili k ustráchaným cestujúcim a opäť sa vydali uličkou pomedzi sedadlá. Idú zabiť Alexandra? Alebo všetkých cestujúcich?

Nie, zlodeji začali vyťahovať z tašky hodinky, šperky a peniaze, ktoré pred chvíľou vyzbierali. Cestujúci hľadeli v nemom úžase, čo sa robí. Svoju korisť vyložili na jedno z prázdnych sedadiel. Keď vlak zastavil, zlodeji otvorili dvere a povyskakovali von. O niekoľko sekúnd sa stratili v tme.

Nikto z cestujúcich sa ani nepohol. O chvíľu sa vlak opäť rozbehol.

„Prečo si zlodeji nevzali naše veci?“ spýtal sa niekto.

„Kto si, že ťa tí banditi poslúchli?“ spýtal sa ďalší.

„Bol to odvážny kúsok, čo si urobil, syn môj,“ povedal muž, ktorý sedel za Alexandrom a potľapkal ho po pleci.

„Čo si im povedal?“ spýtal sa ďalší, ktorý sedel dosť ďaleko, takže nič nepočul.

Vtedy si Alexander uvedomil, že tí istí ľudia, ktorí sa s ním pred niekoľkými hodinami vôbec nechceli rozprávať, boli teraz pripravení počúvať ho. A tak im začal hovoriť o Ježišovi.

Niekoľko hodín im rozprával o Ježišovi a svojej viere. Kým vlak prišiel do jeho rodného mesta, takmer každý sa zapojil do rozhovoru a Alexander sa im snažil odpovedať s Bibliou v ruke.


Zdieľať: