Pred viac ako 150 rokmi – v máji 1844 – prechádzal sinajskou púšťou muž na ťave. Podľa oblečenia by sme povedali, že je to Európan. Čo ho priviedlo do tejto nehostinnej krajiny? Nikto ho neupozornil na beduínov, ktorí prepadávali pocestných? Zdalo sa, že to ho vôbec netrápi. Z chrbta zvieraťa si zamyslene prezeral pustú krajinu, ktorou pred viac než troma tisíckami rokov putoval izraelský národ. Mal asi dosť naponáhlo, pretože zviera pobádal k rýchlejšej chôdzi. Keď v diaľke uvidel obrysy pohoria, jeho oči zažiarili radosťou. Stále viac a viac sa nad obzor dvíhal vysoký vrch. Nepočul azda izraelský národ hromový hlas svojho Boha práve z vrcholu tohto vrchu? Cudzinec o tom ani chvíľu nepochyboval. Tento vrch sa nazýva Sinaj. Bol to cieľ jeho dlhej cesty. Len ten, kto dôkladne pozoruje okolie, rozozná na úpätí tohto svätého vrchu skalnaté ľudské obydlia, ktoré takmer pred 1500 rokmi vybudovali mnísi, aby tu mohli žiť zbožným životom. Sem mierili kroky tohto Európana.

Obchádzal múry, hľadal nejaký vchod, ale nenašiel ho. Neboli tu nijaké dvere, nijaký zvonček. Pri stavbe tohto kláštora dbali na všetky bezpečnostné opatrenia, aby jeho obyvatelia nezažili nijaké nevítané prekvapenie od lúpežných beduínov. Po hlasnom volaní zaznela z veľkej výšky otázka: „Čo si želáte?“

Muž bol cudzinec, preto mu nedôverovali. Ako často sa za takýchto ľudí prezliekli nepriateľskí Arabi! Hlas zhora žiadal, aby predložil svoje doklady. Spustili lano, na ktoré muž pripevnil papiere. Mních, ktorý lano obsluhoval, prečítal na dokladoch meno ´Tischendorf´. Tischendorf? Také meno mu nič nehovorí. Až zo sprievodného listu vyčítal, že o vstup žiada veľký nemecký učenec. To v ňom prebudilo dôveru. Opäť sa spustilo lano. Tentoraz vytiahli hore aj pána Tischendorfa. Takým dobrodružným spôsobom ešte veru nevchádzal do nijakého obydlia.

Keď mníchom oznámil účel svojej návštevy, priateľsky ho privítali a vyjadrili mu svoje sympatie. Celé roky pátral vo všetkých európskych knižniciach po jednom rukopise, ale márne. Dúfal, že v tomto prastarom kláštore nájde to, čo tak veľmi hľadá. Prelistoval celú knižnicu, a nič nenašiel. Už sa takmer vzdával nádeje, keď mu padol zrak na veľký smetný kôš na papier. Pretože bol zvyknutý konať prácu dôkladne, vzal kôš, vyprázdnil ho a starostlivo skúmal jeho obsah. V jeho očiach sa zrazu objavil ohromný záblesk radosti. To, čo chceli bratia z kláštora spáliť, bol rukopis, ktorý tak dlho hľadal. S veľkým dojatím držal v rukách pokrčený pergamen, ktorý predkovia zhotovili z kože baranov alebo kôz, pretože ešte nepoznali papier. List bol popísaný veľkými gréckymi písmenami. Obsah textu učenec poznal okamžite. Keď siahal po druhom a treťom liste, ruka sa mu chvela od vzrušenia. Radosť, akú vtedy prežíval, sa nedá opísať. Ani keby našiel tú najdrahšiu perlu, neprežíval by väčšiu radosť. Celý svoj život zasvätil hľadaniu tohto pokladu. Žiadna cesta nebola dosť ťažká, nijaká námaha a nijaké výdaje dosť veľké na to, aby získal tento cenný dokument. Bol to najkrajší deň jeho života. To, čo s najväčšou úctou držal v ruke, boli listy prastarej, nenahraditeľnej knihy, tej najvýznamnejšej a najcennejšej, ktorú ľudstvo vlastní. Tischendorf teraz myslel len na jedinú vec: Kde sú chýbajúce listy, zvyšok tohto rukopisu? Rozlúčil sa s kláštorom bez toho, aby zistil odpoveď na túto svoju otázku.

Po nejakom čase sa do kláštora opäť vrátil, ale bezvýsledne. V roku 1859 sem prišiel tretíkrát. Tak neúnavne nehľadali zlato azda ani zlatokopovia. Obyvatelia kláštora určite krútili hlavami, keď tohto učenca vyťahovali hore tretíkrát. Teraz mal pri sebe dokonca odporučenie ruského cára Alexandra II. Sympatický mních ho zaviedol do svojej cely. Mal tam v červenej šatke odložené staré zažltnuté listy. Tischendorf neveril vlastným očiam. Bol to ten neúnavne hľadaný zvyšok tejto vzácnej knihy. Odniesol poklad do svojej izby, padol na kolená a pohnutým srdcom ďakoval Bohu, že tak obdivuhodne splnil jeho prianie.

Vedci na celom svete boli vzrušení správou o Tischendorfovom náleze. Učenci ho nazvali „Codex Sinaiticus“. Keď si šťastný nálezca zhotovil jeho presný odpis, dostal ruský cár tento rukopis od kláštora ako dar. V cárskej knižnici v Petrohrade bol umiestnený na čestnom mieste. V roku 1934 sa o ňom objavila ďalšia správa. Tento prastarý rukopis, ktorý pochádza zo 4. storočia, získalo Britské múzeum v Londýne. Anglický národ zaň zaplatil Rusom vo vtedajšej mene 1 600 000 frankov.

Kniha, ktorej rukopisy Tischendorf tak neúnavne hľadal, bola Biblia. Prečo bol pre neho tento rukopis taký vzácny? Mnohí ľudia v tej dobe spochybňovali pravosť biblického textu. Tvrdili, že za tie stáročia, čo sa Biblia ručne odpisovala, mohlo dôjsť k zmenám a chybám, preto sa Biblii nedá veriť. Tischendorf sa rozhodol hľadať čo najstaršie rukopisy Biblie. Sinajský kláštor bol jedným z najstarších kláštorov v Ázii. Nebol nikdy dobytý ani vypálený. Preto predpokladal, že tam nájde nejaký starý rukopis Biblie. A naozaj. „Codex Sinaiticus“ bol o celé tisícročie starší ako všetky dovtedy nájdené rukopisy. Aké bolo však prekvapenie vedcov, keď pri porovnávaní textov nenašli žiadne závažnejšie odchýlky. Mnohí odpisovači totiž verili, že každé písmenko Biblie inšpiroval Boh a bolo by veľkým hriechom zmeniť ho. Preto pri svojej práci postupovali veľmi dôsledne.

Máme veľkú prednosť, že každý z nás dnes môže čítať vierohodný biblický text vo svojom jazyku. To, čo nám v nej Boh zjavuje, sa nedá zaplatiť zlatom celého sveta.


Zdieľať: