Na začiatku 20. storočia súťažili zaoceánske parníky o takzvanú „modrú stuhu“. Získavalo ju plavidlo, ktoré vzdialenosť medzi Európou a Amerikou prekonalo v najkratšom čase. V tom čase bol držiteľom modrej stuhy parník „Mauretánia“, ktorý túto trasu prekonal za 115 hodín. Jeho rekord bol prekonaný až v roku 1929.

Majitelia Titanicu si však predsavzali, že modrú stuhu získajú hneď na svojej prvej zaoceánskej plavbe. Loď na to jednoducho má. Obrovské kotly dodávajú dostatok pary pre parné stroje a paliva má nadostač – nič teda nemôže zabrániť tomu, aby sa to nepodarilo. Loď tým získa ďalšie naj. Nielen najväčšia, najluxusnejšia, ale aj najrýchlejšia a najpohodlnejšia loď premávajúca medzi Európou a Amerikou…

A predsa. Skúsení námorníci vedeli svoje. Lode, plaviace sa do Ameriky sa často dostávali do oblastí hustej hmly, kde plávali ľadové kryhy a ľadové vrchy zo severu. Viditeľnosť bola veľmi nízka a lode v tom čase neboli vybavené žiadnou radarovou technikou na sledovanie prekážok pred sebou. Kapitáni si však zvykli riskovať, nestrácať rýchlosť a čas. Cestujúci ani nevedeli, akému nebezpečenstvu boli vystavení kvôli akýmsi nezmyselným pretekom o prestíž námorných spoločností.

Ako často podstupujeme až nezmyselné riziko len preto, aby sme sebe a iným dokázali, že sme lepší, rýchlejší… jednoducho, že my na to máme!


Zdieľať: