Bol to Adrián alebo Kristián, čo povedal: „Pozri, ocko, v tom obchode majú žuvačky.“ A opäť to bol jeden z nich, čo povedal: „Naozaj. Ocko, prosím, kúp nám žuvačku.“ Chlapci, dvojčatá, stáli pred malým obchodíkom v hlavnom meste jedného afrického štátu, kde ich otec učil v misijnej škole.

„Myslím, že budú veľmi drahé,“ povedal otec. „Viete, že aj soľ, múka, mydlo – všetko je tu veľmi drahé.“

„Ale, ocko,“ povedal opäť jeden z nich, „odkedy sme sem prišli, ešte sme žuvačku nemali.“ A druhý dodal: „Hovorí pravdu. Už sme tu šesť mesiacov. Tak sa poďme aspoň spýtať, koľko stojí.“

Otec sa nechal uprosiť a pripomenul im: „Dobre, spýtame sa. Ale aj keď ich kúpim, musíte si ich šetriť, pretože ďalšie tak rýchlo nebudú.“

Chlapci súhlasili a hneď sa dohodli, že raz za dva týždne si dajú po pol žuvačky.

O niekoľko týždňov chlapci počuli, ako otec hovorí svojmu kolegovi učiteľovi, že pôjdu navštíviť školu v susednej krajine.

Cestovať budú spolu – ich rodina na malej dodávke a otcov kolega s manželkou, ktorých deti volali strýko Albert a teta Mária, na svojom aute. Cesta potrvá asi dva dni. Niekoľko dní tam pobudnú a potom sa vrátia domov.

Zbalili si všetko potrebné a ráno sa vydali na ďalekú cestu. Po niekoľkých hodinách narazili na žltú čiaru na ceste. Na oboch stranách na kraji cesty bol stĺpik, na ktorom bolo napísané: „Práve sa nachádzate na rovníku.“

„Ja som na južnej pologuli!“ vykrikoval Adrián.

„Ja na severnej!“ volal Kristián.

Otec sa postavil rozkročmo nad žltú čiaru a povedal: „A ja stojím na oboch.“

Ešte toho dňa dorazili do misijnej stanice, kde prespali. Na druhý deň sa skoro ráno vydali ďalej. Prechádzali cez rezerváciu, kde z okna sledovali slony, hrochy, bizóny a krásne pelikány. Keď prekročili hranicu, cesta v tej krajine bola veľmi zlá. Museli obchádzať hlboké koľaje po nákladných autách, kamene a vyhýbať sa miestam, kde bolo šmykľavé blato. Asi po troch hodinách zastavili, že niečo zjedia.

Kým teta Mária a mama chystali jedlo, chlapci skúmali okolie. Na ceste objavili bizónie stopy.

„Dúfam, že sa najeme skôr, než sa tieto zvieratá budú vracať,“ povedal otec. Spolu poďakovali za ochranu na ceste, za jedlo a krásnu prírodu a s chuťou sa pustili do jedenia.

Keď už boli takmer najedení, Adrián ukázal pod ich auto a povedal: „Pozri, ocko, nie je to olej?“

„Máš pravdu. Je to olej. V olejovej vani musí byť trhlinka.“

„Je to vážny problém?“ spýtala sa mama.

„Zrejme. Odkedy stojíme, vytieklo nám asi pol litra oleja. Po ceste určite viac.“ Zdvihol kapotu a skontroloval hladinu oleja. Bola tam asi štvrtina z potrebného množstva. „Ak to takto pôjde ďalej, asi sa nedostaneme veľmi ďaleko.“ Opäť vliezol pod auto a papierovou utierkou poutieral miesto, kadiaľ pretekal olej.

Mama s tetou Máriou si už robili starosti, ako sa to všetko skončí.

Keď otec vyliezol spod auta, povedal, že pri vypúšťacom ventile našiel malú dierku, ktorá pravdepodobne vznikla nárazom nejakého ostrého kameňa. Strýko Albert odstrihol kúsok gumovej trubičky a pokúšal sa ho omotať okolo miesta, kde olej pretekal. Ale nedarilo sa mu tak, ako si to predstavoval. Po chvíli však dostal nápad.

„Chlapci, nemáte žuvačku? Žuvačkou by to šlo zalepiť.“

Chlapcom sa hneď rozžiarili oči. Každému z nich dal strýko za úlohu vyžuť polovičku žuvačky. Potom opäť vliezol pod auto, vyčistil okolie praskliny a napchal do nej žuvačku. Otec dolial olej do motora a pokračovali v ceste. Krátko po zotmení sa dostali do cieľa.

Pri večernej pobožnosti sa mama spýtala strýka Alberta: „Ako si vedel, že chlapci majú žuvačku?“ „Nevedel som to,“ odpovedal strýko. „Ale keď som bol pod autom, modlil som sa: ´Drahý Bože, vieš, že máme vážny problém. Potrebujeme tvoju pomoc.´ A hneď ma napadlo – žuvačka! Kde by sa tu však vzala žuvačka? myslel som si. Mal som veľké pochybnosti, ale niečo ma nútilo spýtať sa vás.“

„Dobre, že sme zastavili, aby sme sa najedli,“ povedal otec. „Už vtedy, keď sme kupovali žuvačky, nás Boh pripravoval na situáciu, o ktorej sme nemali ani tušenie. Je naozaj pravda, čo je napísané u Izaiáša 65,24: ´Prv ako budú volať, ja sa im ozvem, ešte budú hovoriť, už ich vypočujem.´“


Zdieľať: