Volali ho „lietajúci Škót“. Preslávil sa tým, že na olympiáde v roku 1924 v Paríži odmietol súťažiť na jedných pretekoch, a na druhých zvíťazil.

Pretože úprimne veril v Krista, všetko v živote robil na Božiu slávu, i behal. Liddell bežal so vzpriamenou hlavou a pozeral hore. Zdalo sa, že vôbec nevie, kam beží. Behal tak ako žil – vierou.

Harold Abrahams – jeho súper v behu, o ňom povedal: „Erik porušil všetky možné pravidlá štýlu – zakláňal hlavu, dvíhal kolená a rukami mával všade dookola. Ale tá duchovná sila!“

Liddelova láska k Bohu ho niečo stála. Na hrách v roku 1924 sa dostal pre svoju vieru do problémov. Verný svojmu náboženskému presvedčeniu odmietol v nedeľu bežať na 100 m. Britskí predstavitelia boli urazení. Liddel bol predsa ich šampión a pre Britániu mohol získať zlatú medailu. Pokladali ho za zradcu vlasti!

On však chcel slúžiť najprv Bohu a potom i vlasti. Namiesto stovky nastúpil v týždni na 200 m a 400 m. A vtedy vytvoril nový olympijský rekord – 400 m zabehol za 47,6 s a získal zlato.

Erik Liddell po tom, čo na OH 1924 v Paríži získal v behu na 400 m zlato, prestal súťažiť. V roku 1937 odišiel ako misionár do Číny. Najlepšie roky svojho života venoval službe pre Ježiša Krista. V roku 1945 zomrel na mozgový nádor v japonskom zajateckom tábore.

Jeho život sa stal inšpiráciou pre nakrútenie filmu „Ohnivé vozy“, ktorému bola v roku 1981udelená cena Hollywood Academy Award. Herec Ian Charleson, ktorý hral hlavnú úlohu, hovoril o tom, koľko hodín venoval tomu, aby jeho vieru pochopil: „Bola to neuveriteľná viera. Myslím, že v jeho živote mala prednosť pred všetkým – i pred ním samotným. Aby som mu porozumel, prečítal som si Bibliu od začiatku až do konca. Na kresťanskej viere som predsa musel nájsť niečo, čo by mi pomohlo vcítiť sa do jeho života. Našiel som pritom mnoho zásad, ktoré platia pre každého. V Biblii je akási neuveriteľná múdrosť.“

Len málokto z nás dokáže behať ako Erik Liddell. Ale chodiť s Bohom tak ako on, môže každý.


Zdieľať: