Na ceste do svojho nového domova sedel Benjamín ticho na zadnom sedadle nového auta. Vpredu sedeli jeho noví rodičia. O tejto chvíli sníval tak dlho! Ale skutočnosť nebola taká, ako si to vo svojich predstavách vysníval. Náhradná pestúnska starostlivosť, neistota, že pôjde z jednej rodiny do druhej, balenie tých pár vecí, ktoré mal v malom vreci sa mu doteraz stali takmer pohodlným zvykom. Tentoraz to však bolo niečo iné a on si nebol istý, či toto rozhodnutie natrvalo žiť v novej rodine, bol dobrý krok, alebo ďalší omyl.

Keď prichádzali k ich domu, mama povedala: „Sme doma.“ Tieto slová boli pre Benjamína úplne cudzie. Ako keby sa mu niekto prihováral jazykom, ktorému nerozumel. Benjamín sa pozrel na jednoduchý dom. Na vchodových dverách bola ceduľa, ktorá u nich vítala všetkých návštevníkov. Potlačil neistotu, ktorá sa znovu snažila ovládnuť ho. Túžil po tom viac, ako po čomkoľvek inom, ale uvažoval, či vôbec dokáže byť členom rodiny.

Benjamín sa tak zhlboka nadýchol, že to počuli aj noví rodičia. Vystúpil z auta a šiel za svojou novou mamou a novým otcom do domu. Cítil, že v tomto domove to bude inak ako v tých predošlých. Nevedel ako a prečo, ale bol si istý, že niektoré veci budú v tomto domove určite iné. Benjamín mal trinásť, keď si ho adoptovali a dva roky „bojoval“ so svojimi novými rodičmi. Tlačil na svojich rodičov rôznymi spôsobmi, ale napokon svojou trpezlivosťou a ustavičnou láskou k nemu nad ním zvíťazili.

„Zo všetkých pocitov, ktoré máte,“ povedal takmer po desiatich rokoch, „najzdrvujúcejší je strach z toho, že urobíte nejakú chybu, kvôli ktorej budú vaši noví rodičia ľutovať, že sa rozhodli vziať si vás. Vy len chcete otestovať, či im na vás skutočne záleží a overiť si hĺbku ich lásky k vám. Prekvapujúce je to, že keď ma moji rodičia napriek mojej vzbure neprestávali milovať, veľmi ma to hnevalo. Myslel som si: Nemôžete ma predsa tak veľmi milovať! Ale oni ma milovali. Nakoniec som si tak zvykol na láskavosť môjho nového otca a radosť a optimizmus mojej novej mamy, že som sa pristihol pri tom, že sa smejem, že ich objímam, že im dôverujem a že ich mám rád. Nič podobné som nikdy predtým necítil ani nerobil. Najúžasnejšia vec na adopcii je – že oni si vybrali práve mňa! A neskôr, keď som bol schopný urobiť to – ja som si vybral ich!“

Zdieľať tento príbeh: