Ja celé dni pracujem – od rána do večera. Manželka je doma sama na celú domácnosť a štyroch synov. Každý má svoje problémy a potreby – a to už len preto, že majú 14, 13, 10 a 3 roky. Dvaja najstarší sú na gymnáziu, tretí je piatak. Pretože najstaršiemu nejde matematika, je potrebné si s ním sadnúť a látku mu vysvetliť. Ten druhý je cieľavedomý, takže s ním nie sú problémy v škole. Tretí má problémy so slovenčinou. Tiež sa mu treba venovať. O tom najmenšom nehovoriac… Horšie je, že manželka je na všetko sama a nemá sa s kým ani porozprávať. Bývame na polosamote. Ja prídem z práce zväčša unavený a mrzutý, že som tam musel byť tak dlho. Býva to hlavne preto, že ďalší deň musíme byť na inom mieste. Je to kolotoč, z ktorého sa dá sotva vystúpiť. Hlavne z obavy, že ak odmietnem, môžem prísť o prácu. Viem, že sa mám a môžem vždy plne spoľahnúť na Boha, ale ten červík strachu hlodá a nedá pokoj. Veď mám doma štyri deti a manželku na materskej. Som rád, že nám Pán Boh dáva silu to všetko zvládať a tiež pokoj, keď sa naň spoľahneme. Problém je v tom, že sa ho nedokážeme vždy dostatočne držať.

V kuchyni máme na stene obrázok s citátom zo Ž 37,5: „Zver svoju cestu Hospodinovi, dôveruj mu a on sa o všetko postará.“ Tieto slová ma dokážu vždy povzbudiť a dať mi silu do ďalšej práce.

Zdieľať tento príbeh: