Jednu sobotu večer odišla sedemnásťročná Laura Hatchová na večierok a nevrátila sa domov. Druhý deň ráno ohlásil jej otec na polícii, že sa mu stratila dcéra, a začal sa báť najhoršieho.

Prešiel pondelok, utorok, streda. Po dcére a jej toyote akoby sa zľahla zem. Polícia bola presvedčená, že utiekla z domu. Jej rodičia boli na dne. Pomaly si začali pripúšťať myšlienku, že by mohla byť mŕtva.

Nasledujúcu sobotu zorganizovali rodičia pátraciu akciu, ale dcéru sa im nepodarilo nájsť. V tú noc mala Sha Nohrová, mama Laurinej kamarátky, živý sen, v ktorom videla zalesnenú oblasť a počula, ako ju hlas nabádal: Choď ešte ďalej, choď ďalej.

V nedeľu ráno sa vydala pani Nohrová so svojou dcérou po ceste, po ktorej sa Laura v tú osudnú noc pravdepodobne vracala z večierka domov. Cestou sa modlili, aby ich Boh zaviedol tam, kde sa Laura nachádza. Z ničoho nič mala pani Nohrová pocit, že má zastaviť. Nechala svoju dcéru v aute, sama preliezla betónový múr a spustila sa po husto zarastenom svahu. Keď sa pozrela do zrázu pod sebou, uvidela v hĺbke auto uviaznuté v korune stromov. Bola to dootĺkaná Toyota a na jej zadnom sedadle ležala Laura s polámanými nohami, rebrami, lícnymi kosťami a s krvnou zrazeninou v mozgu. Napriek zraneniam a tomu, že osem dní nič nejedla a nepila, bola nažive a pri vedomí.

Neurochirurg, ktorý Lauru operoval, poznamenal, že ju zrejme zachránil nedostatok tekutín – vďaka tomu, že bola dehydrovaná, sa krvná zrazenina nezväčšovala a nezapríčinila smrť.

V tú nedeľu sa viac ako sto ľudí zišlo na večernej bohoslužbe. Keď sa dozvedeli, ako zázračne bola Laura zachránená, spievali a oslavovali Boha.

Zdieľať tento príbeh: