Rodina raňajkovala spolu. Mali určený čas, keď všetci jej členovia prišli do kuchyne a sadli k stolu. Pred jedlom vždy poďakovali Bohu za jeho starostlivosť. Modlili sa zaradom, každý deň niekto iný.

Jedného dňa bol na rade Dávid. Vonku bol ponurý deň. Bolo zamračené. Nezdalo sa, že je nádej, aby sa ukázalo slnko. Keď sa Dávid modlil, povedal: „Ďakujem Ti, drahý Bože, za našu rodinu, za toto dobré jedlo a ďakujem aj za toto krásne ráno. Amen.“

Mama si myslela, že Dávid sa modlil tak automaticky, bez toho, aby rozmýšľal o tom, čo Bohu hovorí. Preto po modlitbe ukázala na okno, za ktorým kvôli hmle a šeru nebolo takmer nič vidno a spýtala sa: „Dávid, ako môžeš v takom počasí ďakovať za krásne ráno?“ Dávid zamyslene odpovedal: „Mami, nikdy nehodnoť deň podľa počasia!“

Zdieľať tento príbeh: