Pred niekoľkými rokmi v lete sa stalo, že pamäťové bunky mozgu našej mamy zasiahol lupus (tuberkulóza kože). Mala z toho veľa problémov. Aj keď bola veľmi chorá, neraz sa stalo, že svojím správaním vyvolala humornú situáciu a my sme sa museli smiať. Stalo sa, že si zuby chcela umývať hrebeňom, alebo keď si ich umyla kefkou, hodila ju do záchodu a chcela spláchnuť. Keď ležala a bolo jej zima, pýtala si nohavice – aj keď vlastne potrebovala teplejšiu prikrývku. S bratom sme sa však najviac smiali vtedy, keď bola smädná a pýtala si pivo. Mama totiž pivo nepije. Pred viac než dvadsiatimi rokmi ho vraj pila, ale ani vtedy jej veľmi nechutilo. Jej mozog vedel, že je smädná, ale ústa si prosili pivo.

Po nejakom čase sme sa naučili, čo a kedy mama potrebuje. Keď si pýtala pivo, podali sme jej pohár čistej vody alebo minerálky a ona bola spokojná. Keď si pýtala niečo nezvyčajné, museli sme sa na ňu chvíľu dívať, aby sme pochopili, čo v skutočnosti potrebuje. Keď sme jej to potom dali, bola spokojná.

Boh to robí podobne. Niekedy si prosíme to, čo pre nás nie je vôbec dobré, alebo čo nám dokonca môže uškodiť. Boh nás starostlivo pozoruje a dá nám to, čo skutočne potrebujeme, aj keď to nie je vždy to, o čo ho žiadame. Som rád, že nám tak dobre rozumie.


Zdieľať: