Keď na naše oddelenie priviezli pani Novákovú, bola noc. Svojím krikom zobudila celé oddelenie. Doniesli ju pozvracanú, špinavú. Nebolo možné sa s ňou dohovoriť. Bola nepokojná a nedisciplinovaná. Ešte počas mojej nočnej šla na sálu. Ileus – nepriechodnosť čriev – nie je ľahká choroba. A tak nasledoval celý pooperačný kolotoč – infúzie, injekcie, sonda, cievka, kyslík, meranie všetkých možných hodnôt, odbery krvi… Všetko by sa dalo zvládnuť, keby pacientka s nami aspoň trochu spolupracovala.

Keď si po tretíkrát za sebou vytrhla ťažko zavedenú sondu, bolo mi do plaču. A keď už mohla trochu lepšie hovoriť, miesto vďaky sme počuli len samú nespokojnosť. V miestnosti jej bolo teplo, potom zasa zima. Vadilo jej svetlo, vadila jej tma a ani malé svetielko lampičky jej nevyhovovalo. Nadávala na infúzie, strhla si monitor, pod hlavou mala raz vysoko, potom zasa nízko, čaj bol veľmi sladký, potom zasa málo osladený. Jednoducho s ničím a s nikým nebola spokojná. Dni utekali, rana sa dobre zahojila, celkový stav sa viditeľne zlepšil. Dnes teda mohla ísť konečne domov. Všetci sme si vydýchli.

S nevďakom sa stretávame deň čo deň. Rozhodnime sa byť iní. Rozmýšľajme a všímajme si, za čo by sme dnes mohli poďakovať – Bohu, svojmu partnerovi, rodičom, deťom, kolegom v práci… Nevnímajme množstvo vecí ako samozrejmosť.


Zdieľať: