Keď Laura otvorila dvere v domove dôchodcov a vstúpila dnu, mráz jej prebehol po chrbte. Srdce sa jej rozbúchalo a ruky sa jej začali potiť. Bude mať silu urobiť to? Dokáže to? Odvtedy, čo sa naposledy pokúsila vstúpiť na toto miesto, prešlo veľa rokov. Vtedy sa jej to nepodarilo.

Pomaly vkročila do izby a pristúpila k bielovlasému mužovi, ktorý sedel zohnutý na vozíčku a bezcieľne hľadel von oknom. Bol k nej otočený chrbtom.

Nevšimol si, že sa k nemu blíži. Laura si všimla, aký je vychudnutý. Postupujúca rakovina spôsobila, že bol doslova kosť a koža. Bol to len tieň človeka, akým bol kedysi.

Laura vyslovila tichú modlitbu, nabrala všetky sily a takmer šeptom nesmelo povedala: „Otec.“

Toto slovo, ten hlas… Koľko času uplynulo odvtedy, čo to počul naposledy? Karol s veľkou námahou otočil vozíček a pozrel priamo do očí ženy, ktorá stála pred ním.

„Dieťa, si to naozaj ty? Ty si prišla?“

Po tvári oboch takmer naraz začali tiecť prúdy sĺz.

„Asi tomu neuveríš! Práve v tejto chvíli som hľadel k nebu a pomyslel si: Bože, ak si, dokáž mi to. Daj mi nejaký dôkaz. Prosím, priveď sem moju dcéru skôr, než umriem. Potrebujem ju poprosiť, aby mi odpustila, potrebujem…“

Jeho hlas sa zachvel. Muž, ktorý bol kedysi známy ako Veľký Karol, sa teraz podobal bezbrannému dieťaťu. „Márnotratný otec“ bol pokorený, otrhaný, zničený. Všetko premrhal. Stratil to najvzácnejšie.

Čo by urobil môj nebeský Otec na mojom mieste? rozmýšľala Laura. Už nečakala. Rýchlo preklenula vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala a srdečne otca objala. Po lícach jej stále tiekli slzy.

„Otec, Boh existuje. Práve odpovedal na tvoju modlitbu. Odpúšťam ti.“


Zdieľať: