Mário práve myslel na Máriu, keď sa modlil za manželku. Bol vtedy v treťom ročníku na teologickom seminári na Adventistickej univerzite vo francúzskom Collonges. Máriu spoznal pred rokom.

Hneď od začiatku mal silný pocit, že ona by mohla byť tá pravá. Nebol si však úplne istý. Poprosil Boha, aby – ak sa má stať Mária jeho manželkou – dal do jej srdca myšlienku, aby mu napísala list. V dobe, keď žena nikdy neprejavila iniciatívu vo vzťahu, sa to zdalo úplne nemožné.

Na Máriovo prekvapenie dostal o týždeň list napísaný v priateľskom duchu. Odpísal jej podobným spôsobom. A hneď sa začal modliť druhú, zdanlivo nesplniteľnú modlitbu: „Pane, za normálnych okolností by mi Mária s radosťou na list odpovedala,“ povedal v modlitbe Bohu. „Ale ak sa má stať mojou manželkou, zariaď to tak, aby mi neodpísala.“

Týždne sa míňali a v schránke sa neobjavil žiadny list od Márie. Nekomunikovali spolu dokonca celý rok, až kým sa Mária nepresťahovala do francúzskeho Collonges, aby tam študovala tretí ročník. Netrvalo dlho, a Mário s Máriou začali spolu chodiť.

Jedného dňa sa Mário zvedavo spýtal, prečo mu neodpovedala na jeho list. „Mala som pocit, že tvoj list bol napísaný veľmi chladne a formálne, tak som sa rozhodla, že neodpíšem,“ odvetila mu. Mário na ňu prekvapene pozrel. Nedokázal pochopiť, ako mohla z jeho listu nadobudnúť taký dojem. Opýtal sa, či ešte stále ten list má. Mária ho vyhľadala medzi svojimi vecami a potom si ho spolu prečítali. Bol napísaný presne v takom priateľskom duchu, ako si to Mário pamätal.

„Čo sa ti nepáčilo, že si neodpovedala?“ opýtal sa jej znovu. Mária nevedela, čo má na to povedať. Potom jej Mário povedal o svojich dvoch modlitbách. Mária sa usmiala: „Tak to je vysvetlenie, ktoré si chcel!“ odvetila. O rok sa konala svadba.


Zdieľať: