Bol 16. január 1821. Od jeho uväznenia ubehlo dvadsaťštyri dní. Jediné, čo vedel, bolo, že tu môže stráviť ďalších dvadsať štyri alebo dokonca dvesto dvadsať štyri dní. Jedno ráno konečne začul nádejný zvuk. V zámku zaštrkotali kľúče a dvere do cely sa otvorili. Dvaja policajti ho posotili na nohy.

„Prišiel pre teba otec, ale ešte nie si na slobode!“

Policajt sa zasmial na vlastnom vtipe a George si vzdychol. Otec bude mať strašnú náladu. A aj mal. Zaplatil za neho dlh v oboch hostincoch, aj za pobyt vo väzení. Potom Georga prepustili do otcovej starostlivosti.

Keď otec so synom nasadli do koča, Johann Müller zasyčal na Georga. „Čo by si pomyslela matka o svojom najstaršom synovi? Odpovedz mi!“ Zvyšok cesty len mlčky sedel s kamennou tvárou.

George nevedel odpovedať. Matka pred dvomi rokmi náhle zomrela. On sa zabával s kamarátmi a takmer mu nechýbala. Chcel oľutovať, že ju sklamal – a otca tiež – ale nedokázal to. Ľutoval jedine to, že ho chytili. Obával sa, čo bude doma!

Po celodennej ceste konečne koč zastal pred Müllerových domom. George vystúpil a snažil sa udržať pod kontrolou svoje roztrasené ruky. Otec ukázal na kanceláriu. George očakával najhoršie. A naozaj – dostal najväčší výprask za celý svoj život. Trvalo mu niekoľko dní, kým bol zase schopný chodiť.


Zdieľať: