V noci zo soboty na nedeľu býva študentský internát takmer prázdny. Stál som v okne svojej izby, díval sa z dvanásteho poschodia a pomaly sa lúčil so životom. Dievča, ktoré som mal rád niekoľko rokov, začalo chodiť s mojím najlepším kamarátom.

Mal som pocit, že môj život už nemá žiadny zmysel. A tak som sa rozhodol skočiť z okna. Výška dvanástich poschodí mi pripadala dostatočná na to, aby sa to podarilo. Bola takmer polnoc. V tme som nevidel hĺbku, do ktorej som sa mal prepadnúť.

Stál som v okne a chystal sa skočiť. Posledných pár hodín som sebecky myslel len na seba a na bolesť, ktorú mi spôsobili dvaja najlepší kamaráti.

Už som chcel skočiť, keď sa mi v mysli vybavila moja mama. Nemala problém vstať o hodinu skôr než ostatní, aby nám pripravila raňajky a desiatu. Sedávala pri mojej posteli, keď som mal horúčku a menila studené obklady. A ja som zrazu vedel, že keď skočím, nezabijem len seba, ale aj ju.

Chvíľu som bojoval sám so sebou. Potom som zliezol dolu, zavrel okno, ľahol si do postele a premýšľal. Zrazu sa mi môj život nezdal až taký beznádejný. Dobre, dostal som kopačky, ale mám rodinu – mamu, otca a súrodencov… Napokon som pri týchto myšlienkach zaspal.

S touto príhodou je spojená ešte jedna osoba – o päťdesiat rokov staršia kamarátka. Bývala sama. Už niekoľko rokov som jej nosieval nákupy a pomáhal so všetkým, čo bolo treba. Keď som ju navštívil niekoľko dní po tom, čo som chcel skončiť so životom, povedala mi, že tu noc nemohla spať. Nevie ako, ale vedela, že mám nejaký veľký problém, a tak sa za mňa modlila. Až po polnoci pocítila pokoj a mohla zaspať. Ďakujem.

Ďakujem aj tebe, mami. Život si mi dala vlastne dvakrát. Prvýkrát v pôrodnici a druhýkrát, keď mi tvoja láska dala odvahu žiť ďalej, aj keď som v tej chvíli mal pocit, že to nemá zmysel.


Zdieľať: