Kostolné zvony upozornili Georga Müllera na blížiacu sa katastrofu. Zvony obvykle zvonili po pohrebe. No teraz začali zvoniť takmer bez prestávky. Bristol zachvátila epidémia cholery!

Cholera sa šírila ako divoký oheň a zabíjala tisíce ľudí. Georga volali kedykoľvek cez deň alebo v noci, aby sa prišiel modliť za chorých. Nakazení cholerou obvykle umierali rýchlo. Od prvých príznakov a zvracania často prešlo len dvanásť hodín a človek už ležal v truhle – ak sa vôbec nejaká truhla našla.

Celé leto sa na chodníkoch hromadili mŕtvoly. Často tam ležali celý týždeň a začínali hniť, lebo kočiš zomrel a bolo ťažké nájsť niekoho odvážneho, kto by ho nahradil.

Mary Müllerová bojovala sama so sebou. Každé ráno pozorovala, ako jej manžel odchádza z domu do nebezpečenstva. Vždy, keď sa dotkol ruky umierajúceho dieťaťa či pomohol nejakej žene vyniesť von manželovo mŕtve telo alebo objal malé dieťa, vystavoval sa cholere.

„Čo ak ochorieš?“ pýtala sa ho Mary. „Myslel si na to?“

George ticho prikývol. Samozrejme, že na to tisíckrát myslel. Každé jedlo mohlo byť jeho posledným, zvlášť keď spočítal, koľkých ľudí sa dotkol. „Ale ja to musím robiť. Niekto tým ľuďom musí pomôcť a ukázať im, že Bohu na nich záleží.“

„A čo ja?‘ vyjednávala Mary. „Stará sa Boh o mňa a naše maličké? Ani nie je isté, že ešte budeš žiť, keď sa narodí,“ hovorila a utierala si slzy do zástery.

„Viem, viem,“ snažil sa ju upokojiť George. „Ale dokážeš si predstaviť, že by som sa skrýval doma, keď toľkí ľudia potrebujú Božie potešenie a ja im môžem aspoň trochu pomôcť?“

Mary zavrtela hlavou. „Nie,“ ticho súhlasila. „To by nebol ten muž, za ktorého som sa vydala.“

17. septembra zostal George celý deň doma a pomáhal pri narodení svojej dcéry Lýdie. Napriek smrti všade naokolo bola Lýdia krásne zdravé dieťa. Keď dovŕšila jeden mesiac, epidémia cholery začala konečne ustupovať.


Zdieľať: