Raz prišiel jeden sedliak do kláštora. Brat vrátnik ho dobre poznal. V ruke niesol veľké strapce hrozna. Bratovi vrátnikovi povedal: „Priniesol som najkrajšie strapce hrozna zo svojej vinice. Hádajte, komu som s nimi chcel urobiť radosť?“

Vrátnik chvíľu rozmýšľal a potom povedal: „Možno opátovi alebo niektorému pátrovi.“

„Vám,“ zvolal sedliak.

„Mne?“ začudoval sa vrátnik. „Vy ste mysleli na mňa?“ Od radosti sotva nachádzal slová.

Sedliak celý natešený povedal: „Často sa spolu rozprávame a neraz potrebujem vašu pomoc. Prečo by som vám neurobil radosť?“

Radosť, ktorú uvidel na vrátnikovej tvári, ho nesmierne potešila.

Vrátnik položil hrozno na stôl a pomyslel si: ´Aké je krásne! Škoda si z neho niečo odtrhnúť.´

Celé poobedie sa tešil pohľadom naň. Potom mu napadla myšlienka: ´Keby som hrozno daroval opátovi, určite by mal z neho veľkú radosť.´ Ako si pomyslel, tak aj urobil.

Opát mal z tohto daru naozaj veľkú radosť. Keď sa večer rozhodol navštíviť chorého brata, prišlo mu na um: ´Hrozno by mu určite urobilo veľkú radosť.´

A tak hrozno putovalo ďalej. Nakoniec ho jeden mních zaniesol znovu vrátnikovi, aby mu urobil radosť. Netušil, že začiatok putovania hrozna bol práve u neho.


Zdieľať: