Na základnej škole Albert Schweitzer vôbec nebol dobrý žiak. Odjakživa bol zasneným a nesmelým chlapcom. Príroda a najmä zvieratá ho lákali oveľa viac ako písanie a počty. Priťahovala ho najmä hudba. Veľmi rád improvizoval. Keď mal desať rokov, rodičia ho dali do novej školy. Musel bývať u uja Lousia a tety Sophie. Jeho prvé vysvedčenia vyzerali žalostne. Albertovho otca prekvapilo, že syn mal zlé známky dokonca aj z hudby. Vysvitlo, že na príčine bola teta Sophia, ktorú rodičia poprosili, aby dohliadala na Albertovu hudobnú výchovu. Robila to naozaj dôkladne. Len čo Albert prišiel zo školy, musel si hneď po obede sadnúť ku klavíru a cvičiť až do odpoludňajšieho vyučovania. A večer ešte hodinu. Pritom vôbec nesmel improvizovať. Na to dávala teta veľký pozor. Každý úder a tón musel presne zodpovedať zápisu v notovej osnove. Tak si to totiž vyžadoval aj jeho mladý učiteľ hudby. Keď ho raz po dobre zahranej skladbe potľapkal po pleci, bolo to veľké uznanie. Tento učiteľ v ňom objavil veľké nadanie. Keď mu oznámil, že po konfirmácii si bude môcť zahrať v dóme sv. Štefana na veľkom organe, pätnásťročnému Albertovi sa tým splnil sen – zahrať si raz na veľkom organe s troma manuálmi a so 62 registrami.


Zdieľať: