Spomienky filozofa Immanuela Kanta na detstvo a mladosť sú veľmi pozoruhodné. Jeho žiak Rink ich zaznamenal takto:

„Nech si o pietizme (protestantské hnutie s dôrazom na vnútornú zbožnosť a prísnu morálku) hovorí kto chce, čo chce, ale ľudia, ktorí ho brali vážne, sa vyznačovali obdivuhodným správaním. Mali to najdôležitejšie, čo človek môže mať – radosť a vnútorný pokoj. Neznepokojovala ich nijaká vášeň. Neboli mrzutí ani kvôli biede ani kvôli prenasledovaniu. Nijaký spor ich nedokázal vydráždiť k hnevu a nepriateľstvu. Skrátka, kto ich čo len chvíľu pozoroval, musel si ich vážiť.

Spomínam si, ako vypukli vážne spory medzi remenármi a sedliakmi kvôli ich privilégiám. Môj otec kvôli tomu veľmi trpel. Ale napriek tomu sa u nás doma o tom rozprávalo opatrne a s láskou voči protivníkom a s takou pevnou dôverou v Božiu prozreteľnosť, že hoci som bol vtedy iba chlapec, nikdy na to nezabudnem.“


Zdieľať: