Každý deň ráno šiel okolo nášho domu. Vždy čisto oblečený. Nikdy nebol opitý a nefajčil. Len občas nebol ostrihaný a oholený. Keď som ráno o deviatej vyberal zo schránky poštu, on vyberal papiere z kontajnera na smeti. Keď naplnil svoj vozík, odviezol to do zberných surovín. Bol to prvý bezdomovec v mojom živote, ktorý nikdy nič nechcel…

Potom odrazu zmizol… Po čase som si uvedomil, že mi chýba jeho pozdrav. Stretol som sa s ním až o rok. Už neťahal svoj vozík a nešiel peši, ale na bicykli. Bolo vidno, že je na svoj nový dopravný prostriedok hrdý. Hovoril, že je šťastný. A naozaj to na ňom bolo vidieť.

Tohto bezdomovca som si vážil. Nebol to nijaký stroskotanec ani tulák. Túžil po slobodnom živote – po živote bez termínov a kalendára. Splnil si svoj sen.

Priznám sa, že občas som mu aj závidel…


Zdieľať: